Február

Viac
D I E L O

M E S I A C A

-Vyberal Jozef Mužila-

Rudolf Sikora: Sústredenie energií. Čierna diera V., 1979, autorská ofsetová tlač

„Vždy ma zaujímalo ako veci fungujú vo veľkých, kozmických rozmeroch, ale aj v mikrokozme. Znaky: „hviezdička – narodenie, kríž – smrť, šípka – pohyb“, chápem ako symbolické vyjadrenie elementárnych síl, ktoré nás obklopujú a vytvárajú všetko okolo nás.
Pri pohľade na toto dielo sa mi zjavuje inšpirujúca postava anglického teoretického fyzika, kozmológa, spisovateľa Stephena Hawkinga a jeho túžba odhaliť podstatu vesmíru.“

Jozef Mužila (*1967, Ružomberok)
1981 – 1985 Stredná umelecko-priemyslelná škola, Kremnica, odbor umelecké kováčstvo 1986 – 1992 Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava, odbor maľba od r. 1992 žije a tvorí v Martine Už v roku 1991 opustil figúráciu a priklonil sa k postminimalistickej, dekonštruktívnej problematike. Jeho témou sa stala procesuálnosť, premenlivosť. Zviditeľňuje možnosti postupného premieňania aj vnútornú kontinuitu prepájania rôznych jazykov abstrakcie. Tvorbu chápe ako živý organizmus, ktorý sa nedá spútať jednotnou šablónou: „Každý deň môže priniesť niečo nové“.

Rudolf Sikora (*1946, Žilina)
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1963 – 1969, prof. P. Matejka), kde neskôr pôsobil ako profesor (1990 – 2004), v pedagogickej činnosti pokračoval na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (2004 – 2011). Sikora patrí od začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia k najvýznamnejším postavám českého a slovenského výtvarného umenia, počas normalizácie bol aktívny na neoficiálnej – alternatívnej umeleckej scéne. Vo svojom ateliéri v Bratislave zorganizoval 1. otvorený ateliér (1970), ktorý predznamenal nástup silnej generácie tvorcov. Vyšiel zo svojskej syntézy „novej citlivosti“ a konceptuálneho myslenia, neskôr ho obohatil aj o postmoderné podnety. Ako jeden z prvých umelcov v Československu a aj v Európe sa zaoberal novou témou globálno-civilizačného a ekologického ohrozenia sveta. Svoju osobitú kozmologickú víziu oprel o vedecké poznatky z teórie vzniku a existencie vesmíru, pričom vytvoril originálnu umeleckú paralelu k vede. Neodmysliteľnou stránkou jeho osobnosti je dodnes spoločenský aktivizmus, programovo a systematicky reflektuje odkaz ruských revolučných avantgárd reprezentovaných hlavne Malevičovým dielom. Zasiahol do viacerých oblastí výtvarného umenia; venuje sa maľbe, kresbe, grafike, fotografii, akčnému umeniu, tvorbe objektov a inštalácií.

Január

Viac
D I E L O

M E S I A C A

-Vyberala Zuzana Mendelová-

Dezider Milly: Krajina, 1969, olej

„Na mesiac január som vybrala výtvarné dielo – „Krajina“ od autora Dezider Milly. Som architekt,
urbanista, ktorý sa profesne venuje urbanizovanému a krajinnému prostrediu a témam, ktoré
s problematikou územného plánovania súvisia.
Na prvý pohľad ma obraz krajiny zaujal výraznou farebnosťou, kompozíciou a tematikou. Obraz
vyžaruje harmóniu a pokoj, možnosti nekonečných prechádzok, načerpania energie a oddychu.
Krajina malebná, romantická a život dávajúca. Zvlnená krajina hôr, lúk a ciest, ktoré sa strácajú za
horizontom.
Obraz zároveň (alebo iba pre mňa) poukazuje na kontrast vizuálne harmonickej krajiny a krajiny,
ktorá sa ukrýva pod povrchom. Jeho výrazná farebná škála nadčasovo upozorňuje na klimatické
zmeny a ich možný dopad na spoločnosť. Kontrast vizuálnej harmónie a skrytej hrozby.“.

Ing. arch. Zuzana Mendelová – narodená v Martine. Vyštudovala Bilingválne anglicko-slovenské gymnázium v Sučanoch, absolvovala 6-ročné štúdium na Fakulte architektúry STU v Bratislave. Pracovala na Útvare hlavného architekta mesta Martin 22 rokov.

Dezider Milly (* 7.8.1906, Kyjov – † 1.9. 1971, Bratislava)
bol slovenský maliar, grafik a pedagóg, predstaviteľ výtvarného umenia Rusínov na Slovensku. Narodil sa v rodine duchovného. Vyštudoval Učiteľský seminár v Prešove a Vysokú umeleckopriemyslovú školu v Prahe u profesorov Schussera a Hofbauera. Učil v obciach Orlov, Plaveč a v Učiteľskom seminári v Prešove. Od roku 1946 žil v Bratislave. Bol pedagógom na Pedagogickej fakulte Univerzita Komenského, na SVŠT a od roku 1949 profesorom na VŠVU, na katedre všeobecného a krajinárskeho maliarstva. Umrel vo veku 65 rokov, ale zanechal diela, ktoré nás očarúvajú dodnes svojou originalitou a svojráznym maliarskym rukopisom. Učarovala mu príroda, ľudia, kultúra, obyčaje Rusínov a ikony sakrálneho umenia.

December

Viac
D I E L O

M E S I A C A

-Vyberala Anna Maršalová-

Jaroslav Vodrážka: Rýma – nádcha, 1971, olej

„Vďaka mojim dcéram a synovi sa už viac ako 10 rokov ponáram do sveta detských kníh. Častokrát si už knihy vyberáme aj podľa obľúbených ilustrátorov. Rozoznávame ich rukopis, pátrame po ich tvorbe a objavujeme ďalšie príbehy.
Pred pár rokmi sme sa o ne začali deliť aj s priateľmi, známymi aj neznámymi v komunitnom centre MAMAMAKA na spoločných čítačkách detí a rodičov. Jaroslav Vodrážka vyrozprával veľa príbehov a dokreslil charakter mnohých postáv našich obľúbených detských kníh.
Rada by som prečítala aj príbeh tohto muža. Teraz len cítim tú zimu a skrehnuté prsty… Jeho výraz tváre mi láskavo pripomína našu zraniteľnosť, ale aj to, že väčšinou sa aj tak rozhodneme kráčať ďalej. Len sa vysmrkať… Nikto nie je viac a nikto nie je menej. Každý z nás môže byť “pán s nádchou“.

PhDr. Anna Maršalová – Od roku 2020 je jednou zo zakladajúcich členiek komunitného centra MAMAMAKA a komunitnej záhrady MAMAHRABE v Martine – Priekope. Tento priestor využívajú (nielen) Martinčania na organizovanie seminárov, workshopov, kurzov či neformálne priateľské stretnutia. Súčasťou je zdieľaná kancelária – co-working, pre tých, ktorí potrebujú príležitostne alebo pravidelne miesto pre svoju prácu. Priľahlá komunitná záhrada je otvorená pre každého, kto má chuť pestovať v menšom rozsahu aj uprostred sídliska. MAMAMAKA aj MAMAHRABE funguje predovšetkým vďaka dobrovoľníkom a finančnej podpore nadácií (Ekopolis, Pontis) a i.

Jaroslav Vodrážka (* 29.11.1894 Praha – 09.05.1984 Praha)
Bol významný český ilustrátor, grafik a maliar. Študoval v Prahe na Umeleckopriemyselnej škole (1913 – 1918) a na Akadémii výtvarných umení (1919 – 1921) u Maxa Švabinského. V rokoch 1923 až 1939 pôsobil v Martine ako pedagóg na gymnáziu. V spolupráci s Maticou slovenskou ilustroval knihy a detské časopisy. Podieľal sa aj na založení najstaršieho detského časopisu – Slniečko, v ktorom autorsky uviedol dnes už ikonickú postavičku Smelého Zajka. Po druhej svetovej vojne intenzívne spolupracoval so slovenskými vydavateľstvami, pre ktoré ilustroval 30 kníh. V roku 1977 vyšla kniha jeho spomienok s názvom Bolo nebolo.

November

Viac
D I E L O

M E S I A C A

-Vyberal Parlament mladých mesta Martin-

Ľudovít Lukáč: Porada I

1977

„Obraz Porada I. od Ľudovíta Lukáča nám pripomína naše stretnutia Parlamentu mladých, budovu Millénia, celú zo skla, ktorá slúži ako naše sídlo, kde sa pravidelne stretávame a spoločne pripravujeme projekty, ktoré ovplyvnia naše mesto k pozitívnym zmenám.
Výtvarné dielo zobrazuje troch ľudí, ktorí spoločne diskutujú, tým v nás evokuje naše stretnutia, výmenu nápadov a dynamické interakcie medzi našimi členmi. Zároveň vyvoláva pocit pokoja a spolupatričnosti, rovnako ako je to v našom Parlamente mladých.
V Milléniu nachádzame miesto, kde naše diskusie vedú k pozitívnym a prospešným myšlienkam, kde sa naše myšlienky miešajú a prelínajú, rovnako ako osoby na obraze. Pozadie maľby akoby zobrazovalo naše mesto Martin, v ktorom pôsobíme, a na ktoré sme hrdí.„

Parlament mladých mesta Martin – je politicky nezávislá mládežnícka skupina, ktorá spolupracuje najmä s primátorom mesta Martin, so zriadenými odbornými komisiami pri mestskom zastupiteľstve v Martine, ako aj s Mestským zastupiteľstvom v Martine, občianskymi združeniami podporujúcimi prácu s mládežou v meste Martin a jeho okolí. Vo svojej činnosti sa riadi vlastným plánom zasadnutí a vlastným rokovacím poriadkom. Koordinátorom je ustanovený príslušný zamestnanec mesta Martin, ktorý zabezpečuje organizačné, technické a administratívne práce súvisiace s činnosťou Parlamentu mladých Martin.

Ľudovit Lukáč (1944 Nová Bystrica — 1988 Martin)
sa narodil 14.04.1941 v Novej Bystrici. Po skončení stredoškolských štúdií sa usadil v Martine, kde si osvojil maliarske techniky u Martina Benku a Mikuláša Bazovského. Vystavoval v Žiline (1977), Komárne, B. Bystrici a v Maďarsku (Miškolc, Eger, Salgotarján). Zúčastnil sa na spoločnej výstave kysuckých výtvarníkov Pozdrav (Bratislava, 1985). Zomrel 13.01.1988 v Martine, kde je aj pochovaný

Október

Viac
D I E L O

M E S I A C A

-Vyberal Martin Hrvol-

Vincent Hložník: Vdovy

1943

„Mám rad surové veci, skice, kresby, ktoré nemá nikto vidieť, je to prvý plán alebo aj myslenie
kresbou, tu a teraz. Sú úprimné a bez fráz. V druhom pláne sa už viac komponuje priestor, tvar ale
hlavne želaná skutočnosť výtvarného: kroje, Tatry , zbojníci, devy, hrdinovia…
Vincent Hložník však vytvára sériu Vdov, neznámych žien a v neskoršej tvorbe maľuje obrazy vojny
v dômyselných priestorových kompozíciách, ktoré ma neprestávajú fascinovať, a to nielen vtedajšou
aktuálnosťou, ale aj surovosťou, ktorú dokáže preniesť aj do výsledných obrazov a grafík.
Komponovať neželanú skutočnosť videného, v tomto prípade vdovy, a to ešte bez krojov, bolo
trúfalé v dobe, kedy sa už ako na páse tvorili pocty neznámym hrdinom a nikdy nie, ani dnes,
hrdinkám vo vojne.
Takisto, ako je trúfalé s súčasnosti komponovať budúcu skutočnosť zničenej krajiny, kde v centre
obrazu, bohužiaľ, ešte stále stojí hrdina. Smutné je len to, že sa na neho nemá kto pozerať.
Dystopický monument si nekladie otázku čo ideme vystavovať, ale pre koho, keď tu už nik nebude…“

Martin Hrvol – absolvent magisterského štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Venuje sa najmä tvorbe priestorových inštalácií, často pracuje s prírodnými materiálmi, tematizuje mýty a prácu s architektonickými formami. Je víťazom deviateho ročníka ceny EXIT 2019…

Vincent Hložník (1919 Svederník — 1997 Bratislava)
Viac ako polstoročná tvorba Vincenta Hložníka nepochybne patrí medzi najkvalitnejšie a najpozoruhodnejšie, a to nielen svojím neuveriteľným rozsahom a vplyvom na predstaviteľov rôznych umeleckých generácií, ale najmä svojou úlohou zdieľať vysoko morálne presvedčenie o poslaní maliara. Étos obsiahnutý v celej jeho tvorbe určuje námet diel a možnosti sugestívnej artikulácie výrazu využíval s nesmiernou invenciou v rámci jednoty jednotlivých diel i tvorby.
Najdôveryhodnejšou kvalitou jeho tvorby je autentickosť maliarskej výpovede, ktorú námetovo ohraničuje okruh tém spätý s existenciou človeka. Svoj náročný umelecký program humanizmu realizoval v tisíckach obrazov, ktoré tvoria nekonečný príbeh dramatických konfliktov, situácií a udalostí odohrávajúcich sa v čase a priestore zhustenom do jedného momentu v obrazovej realite.
Námetovo nie je jeho tvorbe nič cudzie, od literárno-ilustračných motívov cez každodenné scény zo života až po fantazijné, symbolické a duchovné zápasy.
Témy siahajú od vojnových výjavov cez cirkusantské scény po zobrazenia ľudí pri práci, ale maliar sa sústreďoval predovšetkým na vyjadrenie ťaživých životných pocitov. Jeho virtuóznosť v kresbe bola povestná, umožňovala mu presne a výstižne sformovať svoje výtvarné myšlienky (nedbalka.sk).

September

Viac
Oľga Krýslová, Čistá rieka, 1986, olej na lepenke

Vybrala Hana Zelinová:

Obraz vo mne vyvoláva zvláštny pokoj. Razantné ťahy štetcom zachytávajú Turčiansku
idylu: leto na svojom vrchole, slnko svieti, konáre zelených stromov ukrývajú pokojne plynúcu rieku,
ktorej hladina zrkadlí farebný odraz mihotavej hry svetla s lístím a zároveň evokuje pokojne plynúci
čas. Obraz je zároveň spomienkou na pani Krýslovú, drobnú milú šarmantnú blondýnu s tichým
úsmevom, patriacu k predstaviteľom slovenskej krajinomaľby i k martinskej intelektuálnej societe,
ktorej sa ona, pražská rodáčka stala pevnou súčasťou.

PhDr. Hana Zelinová etnografka Slovenského národného múzea v Martine
pochádza z Martina. Vyštudovala odbor etnografia a folkloristika na Filozofickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave. Od r. 1978 pracuje ako etnografka SNM v Martine, od roku 1999 v jeho
špecializovanom pracovisku Múzeum kultúry Čechov na Slovensku. Žije v Martine.

Oľga Krýslová (1931 2003)
sa narodila 15. februára 1931 v Prahe. Výtvarné umenie študovala v rokoch 1950-1955 na VŠVU
v Bratislave u prof. L. Čemického, D. Millyho a B. Hoffstädtera odbor komornej maľby so
špecializáciou na krajinomaľbu. V roku 1958 sa natrvalo usadila v Martine. Venovala sa
predovšetkým krajinomaľbe. Umelecky stvárnila prostredie Spiša, Liptova, Kysúc, Gemeru, ale
najmä Turca, ktorý sa stal jej láskou a inšpiráciou. Medzi rokmi 1975/78 tvorila v rázovitej
podtatranskej obci Vikartovce. Pracovala technikou olejomaľby a pastelu. Pre jej maľbu je
charakteristické pastózne nanášanie farby, modrozelený kolorit doplnený o okrové, červené a fialové
farebné tóny. Zomrela 5. júna 2003 v Martine

August

Viac

Milan Hložek, Sen noci svätojánskej, tempera, 1961

Vybrala galerijná pedagogička Turčianskej galérie Mgr. Ivana Vicena:

„Umenie vás môže očariť, zviesť, pobúriť, či sa dostať do vášho podvedomia.

Často, keď premýšľam o umeleckej tvorbe, cítim potrebu v ňom vnímať všetky tieto elementy. Najviac ma však fascinuje umenie, ktoré vo mne zanecháva hlbší pocit, no jeho výtvarné prevedenie stále ostáva na dobrej úrovni. Tento konkrétny obraz som si vybrala práve preto, napriek tomu, že je scénografickým návrhom. Zachytenie tajomstva, hĺbky svetla, či netradičné ťahy štetca, vťahujú diváka nepriamo do taju deja. Pamätám sa, ako som videla toto dielo prvýkrát v našom depozitári a bola jeho energiou očarená. Vyžaroval z neho pokoj a záhada v jednom, čosi hlbšie, neopísateľné… Nech už ho vnímame ako závesný obraz, či scénografiu, väčšina diel Milana Hložeka má tento silný mysterický nádych.“

Milan Hložek

* 07.01.1929 Vranovice-Kelčice – 13.01.1975 Martin

scénický výtvarník

Pôsobil ako výtvarník a scénograf v DSNP Martin. Pôvodne sa podieľal na kostýmovej tvorbe, časom sa však dostal k scénografii. Jeho sccénografia sa zameriavala na silný vizuálny účinok. V Martinskom divadle sa podieľal na inscenáciách ako Sofoklovej Antigony (1956), Mačky na rozpálenej plechovej streche od T. Williamsa (1966), alebo na Shakespearových hrách hry Sen noci svätojánskej (1961), Hamlet (1974). K jeho tvorbe patrí niečo cez 40 výprav pre televízne inscenácie. Milan Hložek bol tiež členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov.

Mgr. Ivana Vicena

*31.8.1990 Martin

galerijný pedagóg v Turčianskej galérii v Martine

štúdium

2006 – 2010 / Stredná umelecká škola scénického výtvarníctva – odbor výtvarné spracúvanie kovov – zlatníctvo, strieborníctvo

2011 – 2016 / Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Pedagogická fakulta / Študijný program: Učiteľstvo výtvarného umenia

Júl

Viac

Šarkan v červenej atmosfére, Ever Púček, 1990, nitrolak na sololite

https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:TGM.O_373

Vybrala Mária Lilgová:


Rada občas zájdem do Turčianskej galérie. Ako klasik, si tam nájdem vždy niečo pre seba;
ľahko nahodené letmé kresby pána Jaroslava Vodrážku, Mikuláša Galandu, Miloša Bazovského, …
Tento rok bol však pre mňa objavom pán Ever Púček.
Mám rada peknotu, no sledovať výtvarné umenie nie je v mojej profesionálnej náplni je to skôr
pasia. Cítim, ale že mám v tejto oblasti veľké rezervy.
Poeticko-fantazijné lietajúce potvory (Šarkan v červenej atmosfére, Sklabinský vojnový drak, Dračica
a zmok), ale i Vetriaci vlk sú veľmi svieže a „nepolopaté“ tvory (samozrejme, som hneď „nalistovala“
aj ostatné práce Evera Púčka).
Prekvapil ma dátum ich vzniku a zistenie, že pán Púček je rodák z neďalekých Vrútok. Zaujímavé, že
sa tak dlho „udržal” predo mnou v utajení. Pán Púček patrí medzi veľmi príjemné tohoročné
prekvapenia. Tak blízko a tak ďaleko, no teraz už čoraz bližšie.
Prajem mu radosť zo všetkého, čo mu ešte život umožní.“


MUDr. Mária Lilgová
Doktorka v Martinskej univerzitnej nemocnici na oddelení Internej špecializácie. Vzťah k
výtvarnému umeniu jej vydláždili zanietení propagátori – pán Jozef Vongrej a pani Oľga Krýslová v
ĽŠU, do ktorej chodila od 2.triedy základnej školy.
Pani Lilgová pochádza z rodiny Lilgovcov, ktorí boli známi svojou modrotlačiarenskou dielňou nie
len v Martine. Vyrábali odev pre celú oblasť Oravy, Hontu a tiež okolie Zvolena a svoje výrobky
predávali i na trhu v maďarskom Miškovci.
Taktiež z tohto rodu pochádza Hana GregorováLilgová, ktorá sa zapísala začiatkom 20. storočia ako
prvá slovenská sufražetka, zakladateľka ozajstného ženského hnutia na Slovensku.


Ever Púček (* 21.12.1931)
Vyrastal v Sučanoch, kde prežil aj dramatické roky druhej svetovej vojny a Slovenského národného
povstania. V rokoch 1951 – 1957 študoval výtvarné umenie v Karlových varoch a na Vysokej škole
umelecko-priemyslovej v Prahe. Do slovenského výtvarného umenia vstúpil v roku 1957 na prvej
výstave Skupiny Mikuláša Galandu v Žiline. Patrí k významným osobnostiam kultúrneho a
spoločenského života Sučian. Od roku 1964 žije a tvorí v Bratislave. Bol členom Zväzu slovenských
výtvarných umelcov a pracoval v jeho orgánoch. Ťažiskom jeho tvorby je komorná maľba a kresba.
Charakteristické sú viaceré námetovotematické okruhy tvorby a inšpirácií: rozprávky, folklór,
zvieratká, poľné strašiaky, vtáky, hrady, mestské témy…To všetko v jedinečnej autorskej štylizácii,
skladbe kolore, poetike a fantázii, hravosti a magickej pôsobnosti umenia slobodnej imaginácie,
blízkej veľkým majstrom moderny, ako boli J. Miró, P. Klee, aj náš Ľudovít Fulla.

Jún

Viac

Mesiac nad Turčianskou Marou, Viliam Chmel, 1957, akvarel na kartóne

vybral: Mgr. art. Pavol Zápotočný

Maľba večerného pohľadu na Turčiansku Maru technikou akvarelu svojou farebnosťou dokonale vystihuje letnú večernú atmosféru tejto lokality.
Neodmysliteľnou súčasťou obrazu sú detaily:
  • vykúkajúce strechy kostola a okolitých domčekov na kopci
  • pozorovateľovi diela určite neunikne výjav dvoch osôb – zaľúbencov, v dojme romantickej idyly
1

Máj

Viac

DIELO MESIACA – MÁJ 2023

Pavol Tóth: Hlava, 1966, bronz

Vybrala Kristína Zvedelová

„Hlava ženy, žena dvoch tvári, je dokonalá, úzky dlhý nos, výborný strih vlasov a ten štíhly krk, „kiežby som tak vyzerala a asi by som mala zájsť aj ku kaderníčke”, hovorí vo mne márnivý ženský hlas. A zdá sa mi, že ona so mnou súhlasí a dokonca na mňa aj žmurká… Je to však len prvý prúd myšlienok, za ktorým sa skrýva môj obdiv k tomuto umeleckému dielu a vôbec nevadí, že nehľadím na monumentálne dielo, ale na komornú bronzovú plastiku ženskej hlavy. Skrývajú sa v nej dve rôzne tváre, ktoré objavím až pri bližšom skúmaní, čo vo mne vzbudzuje otázky, zvedavosť a snahu o uchopenie umelcovho myslenia a spôsobu tvorby. Je úžasné, že „obyčajná hlava” vo mne vzbudzuje také nadšenie. Môžem na ňu nazerať z viacerých pohľadových uhlov, môžem sa jej dokonca aj dotknúť (samozrejme len v bielych rukaviciach) a lepšie vnímať všetky detaily. Z jednej strany na mňa hľadí priamo, z druhej má sklopené viečko, asi spí. Pri pohľade na ňu sa vo mne opätovne vynárajú dôvody, pre ktoré som chcela byť a stále som historičkou umenia.

„ Kristína Zvedelová (✽1979, Martin) vyštudovala Dejiny umenia a kultúry na Trnavskej univerzite v Trnave. V súčasnosti sa prioritne venuje ochrane a prezentácií kultúrnych pamiatok, avšak dlhodobo sa zaujíma aj o súčasné výtvarné umenie. S Turčianskou galériou spolupracovala na viacerých výstavných projektoch, venovaným umelcom žijúcim a tvoriacim na území Turca, naposledy na projekte skupinovej výstavy s názvom Vytvorené v Turci – Umenie v lokálnom prostredí (2019)

Pavol Tóth (* 1928 Vinosady –  Tarragona) sochár, kresliar, grafik, študoval keramiku na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a neskôr monumentálne sochárstvo na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave v ateliéri prof. J. Kostku. V roku 1957 sa stal členom Skupiny Mikuláša Galandu. Ústredným motívom jeho tvorby je ženská figúra, ktorá sa objavuje v rôznych obmenách (ako milenka, matka, žena ležiaca, sediaca a pod.). Jeho diela sa vyznačujú snahou o geometrizáciu a abstrakciu foriem, zjednodušenie tvarov, pripomínajú sochársku tvorbu H. Moora ako aj plastiky starovekých kultúr a prírodných národov. Podstatnú časť tvorby P. Tótha zaberajú aj portrétne hlavy mladých žien a dievčat so snahou o zachytenie individuálnych čŕt.

SVK_TGM.K_278

Apríl

Viac

Želmíra Duchajová-Švehlová: Lazy pod Makytou, 1905–1910, papier, kolorovanie, akvarel, K 278

Vybrala Katarína Klučková

„Viem jedno miesto, rád ho mám…“ 

Takto začína jednu zo svojich pôvabných modlitieb Milan Rúfus. Modlí sa v nej za Slovensko. Mne však pripomína iné, menšie a konkrétnejšie miesto. Krásnu scenériu rázovitej obce Lazy pod Makytou.  

Každý z nás sa rád vracia tam, kde prežil detstvo, mladosť, krásne priateľstvá. Miesto, kde bol vždy niekto, komu bolo možné vyliať svoje srdce. Miesto, kde bol vždy niekto, kto vám ponúkol objatie a schoval vás pod svoje krídla. Do čias, keď sa aj tie najťažšie prekážky dali zvládnuť. 

Miesto, ktoré nám možno práve v týchto ťažkých časoch chýba. Tak ako nám chýba blízkosť. Spoločenstvo. Pochopenie. Vtedy sa ľudia videli na poli pri práci, nosení vody, kosení trávy, delili sa o každodenné radosti, trápenia, bolesti a hneď sa všetko ľahšie nieslo. 

Verím, že sa vybrané dielo prihovorí mnohým z vás a aspoň v spomienkach sa aj vy vrátite na tie vzácne rodné miesta a stane sa pripomienkou vašej mladosti a všetkých pekných chvíľ, ktoré ste tam prežili. 

„Viem jedno miesto, rád ho mám. Hreje ma dňom i nocou…“  

Rada sa tam vraciam… 

Želmíra Duchajová-Švehlová

Želmíra Duchajová-Švehlová (* 06.05.1880 Lazy pod Makytou – +15.05.1955 Martin) bola slovenská maliarka, pedagogička, organistka. Venovala sa zbieraniu ľudových piesní z Púchovskej doliny. Organizovala slovenské ženské hnutie a 26 rokov pôsobila ako podpredsedníčka spolku Živena. Je považovaná za prvú slovenskú maliarku.

Jej otec Fraňo Švehla, pôsobil v Lazoch pod Makytou ako evanjelický farár. Základnú školu navštevovala v rodnej obci, kde pôsobila neskôr ako učiteľka a organistka. Meštiansku školu navštevovala v Turčianskom Svätom Martine. Po absolutóriu na bratislavskom Učiteľskom ústave pôsobila ako učiteľka na evanjelickej škole v Blatnici (1913 – 1919). Neskôr vyučovala na Meštianskej škole v Martine kreslenie, matematiku a deskriptívu. V rokoch 1906 – 1910 navštevovala Umeleckú školu spolku umelkýň v Berlíne a v rokoch 1910 – 1914 Akadémiu výtvarných umení pre umelkyne v Mníchove. 22. októbra 1925 sa vydala za verejného notára v Martine, JUDr. Matúša Duchaja. Pracovala aktívne ako členka Červeného kríža, bola predsedníčkou Miestneho odboru Matice slovenskej. Pracovala aj ako členka Živeny, v rokoch 1939 – 1946 vo funkcii podpredsedníčky tohoto ženského spolku.

Jej tvorbu ovplyvnili študijné cesty do zahraničia, ktoré podnikla po roku 1920. Navštívila Francúzsko, Taliansko, Anglicko, Holandsko, Škandináviu či Nemecko. Od roku 1931 bola umelkyňou v slobodnom povolaní v Martine. Počas štúdia vystavovala v Berlíne aj Mníchove, v roku 1918 vystavovala svoje obrazy v rámci kolektívnej výstavy v Hodoníne na Morave. Na Slovensku vystavovala svoje obrazy v Martine a Bratislave (1931), súbornú výstavu mala roku 1941 v Bratislave.

Zomrela 15. mája 1955 v Martine kde je pochovaná spolu s manželom na Národnom cintoríne.

Katarína Klučková

Katarína Klučková (*1979, Považská Bystrica) študovala na Filologickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Po jej ukončení nastúpila do Vydavateľstva Osveta v Martine. Neskôr sa presťahovala do Žiliny a nastúpila na odbor kultúry Úradu Žilinského samosprávneho kraja. V súčasnosti sa do Martina opäť pracovne vrátila, a to ako poverená riaditeľka Turčianskej galérie v Martine.

marec

Marec

Viac

Dielo zo zbierok Turčianskej galérie vybral

Tento mesiac nájdete na prízemí Turčianskej galérie dielo od Andreja Barčíka, ktoré vybral Pavel Choma
Andrej Barčík: Chalupy s mesiacom, 1970, ceruza na kartóne
Tento mesiac nájdete na prízemí Turčianskej galérie dielo od Andreja Barčíka, ktoré vybral Pavel Choma
Andrej Barčík: Chalupy s mesiacom, 1970, ceruza na kartóne
Pavel Choma:
„ Prečo som dielo vybral? Táto kresba je v Barčíkovom diele výnimočná. Odlišuje sa od tých, ktoré poznám. Typický výtvarný prvok v Barčíkových kresbách, je presvedčivá elegantná línia. V tejto kresbe vytvoril mäkký, monochrómny šerosvit v geometrickej krajine. Oceňujem inteligentné vyriešenie farebnej hranice po okraji kresby.“
Pavel Choma
Narodil sa v roku 1950 v Žiline. Maturoval v roku 1969 na Strednej priemyselnej škole stavebnej. V rokoch 1969 – 1975 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odbor užitej grafiky a kresleného filmu u profesora Jozefa Chovana. Po absolvovaní školy pôsobil v slobodnom povolaní.
So spolužiakmi L. Longauerom, V. Rostokom, J. Dókom a S. Mydlom zorganizovali kľúčové výstavy svojej generácie Plagát a grafický design 1-2. Následne sa zúčastnil mnohých ďalších doma aj v zahraničí. V rokoch 1980 – 1991 učil na Ľudovej škole umenia v Žiline. Pripravoval viacero študentov na výtvarné školy a architektúru. Od roku 1992 vedie vlastné grafické štúdio a remeselné dielne. Navrhuje a realizuje množstvo priestorových riešení výstav a stálych expozícií doma aj v zahraničí.
V rokoch 1996 – 1999 viedol ateliér grafického dizajnu na Katedre úžitkového umenia II, Vysokej školy
výtvarných umení v Bratislave, detašované pracovisko v Ružomberku. Po dvojročnej prestávke znovu pokračoval v pedagogickej práci ako vedúci ateliéru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na Katedre vizuálnej komunikácie – do konca roku 2022.
V roku 2023 znovu otvoril ateliér s realizačnými dielňami a venuje sa knižnému a priestorovému dizajnu.
Od roku 2016 pôsobí v pozícií kurátora a dramaturga pre výstavy v Rosenfeldovom paláci v Žiline.
———————————————————————————————-
Ocenenia:
Zvláštna cena Ministra kultúry – 2014
Cena za umenie a dizajn Nadácie Tatrabanky – 2019
Národná cena za Dizajn – 2021
Andrej Barčík
*20. 11. 1928, Závodie pri Žiline, †6. 6. 2004 v Žiline
Študoval na Oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej (1948, prof. J. Mudroch) a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1949 – 1950, doc. Ľ. Fulla, E. Zmeták). Bol jedným z hlavných predstaviteľov slovenskej výtvarnej moderny a tiež zakladajúcim členom Skupiny Mikuláša Galandu (1957), ktorej cieľom bolo vrátiť do slovenského výtvarného umenia moderné chápanie obrazu a tvaru, v 50. rokoch 20. storočia zlikvidované dogmatizmom a socialistickým realizmom. Barčík je označovaný za maliara, ktorého diela sa vyznačujú veľkou dávkou metafyzického tajomna: ako jeden z prvých začal koncom 50. rokov radikálne redukovať predmetnú skutočnosť, cez vyjadrenie zvnútornenej, civilnej poézie vecí a javov hľadal autentické bytie umenia. V zátišiach vyskladaných z racionálne konštruovaných útržkov dokázal zaznamenať celý vesmír dôvernej a intímnej spolupatričnosti vecí, zhustený do všeobjímajúceho znaku a skratky. Jednoduchosť motívu vyvažoval umelec jeho zvnútornením. Barčíkove zátišia sú racionálnym pokusom o konštruktívnu rovnicu reality, v ktorej tvar je vnímaný ako čistý geometrický extrakt predmetu, znakový ekvivalent jeho podstaty vymedzený pevnou líniou. (J. Kováčová, K. Bajcurová: Slovenská výtvarná moderna v Turci)

Február

Viac

DIELO MESIACA – Február

Dielo zo zbierok Turčianskej galérie vybrala Katarína Škamlová

Ivan Šimko: Krajina z Turca, 1976, farebná tempera na lepenke, O 47

Pred vyše rokom som sa presťahovala do Martina a do dnešného dňa ma neprestáva udivovať, baviť a skúmať okolie, ktoré tu vidím. Príroda, ktorou je obklopený, kopcami, dolinami. Posledné dni som mala dosť náročné, keď ma oslovil Adam Galko, či vyberiem nejaké dielo mesiaca hneď mi napadlo, že to musí byť obraz, ktorý ma bude upokojovať a bude sa mi páčiť, nič viac, nič menej, len pokoj a kľud a s touto predstavou som sa pustila aj do výberu. Vedela som, že to bude krajina, pretože sama sa v poslednej dobe venujem tejto téme v mojich prácach. Dokonca o pár mesiacov ich budeme v Turčianskej galérii vidieť. Nechcela som vyberať žiadnu búrlivú krajinu, plnú farieb, radšej jemnosť a nenápadný ťah štetca. Sedela som sama na lanovke na Kubínskej holi a pozorovala hmlu, do ktorej som vchádzala. Čas som si vyplnila vyberaním diela mesiaca. Hmla, sneh, chlad. Obraz “Krajina z Turca” sa mi nejako zaryl do pamäte a už tam ostal uväznený, povedala som si že viac nebudem váhať a dielo je vybraté. Nie je to dielo, nad ktorým je nutné filozofovať, stačí sa pozerať a niečo cítiť a to vôbec nie je občas zlé. Cítiť sa príjemne pri pohľade na farebnosť, ktorú autor zvolil a túžiť nachádzať sa v týchto farbách, v tejto krajine.

Katarína Škamlová (*1993, Lučenec) študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Momentálne vedie galerijné vzdelávanie v Novej synagóge v Žiline, spolupodieľa sa na rozličných umeleckých edukačných projektoch a taktiež sa venuje svojej vlastnej tvorbe (zameranej prevažne na autorské knihy). Je tiež členkou OZ Falošný pohyb – kolektív ľudí zacielený na organizáciu kultúrnych podujatí. Združenie sa orientuje predovšetkým na nekonvenčnú, experimentálnu hudbu a soundart v kontexte československej a medzinárodnej scény, na rôzne prejavy pohybového divadla a performatívneho umenia, vizuálneho umenia a tiež na knižnú vydavateľskú činnosť.

Ivan Šimko (*1914 Martin – †2008 Martin) V roku 1936 maturoval na Obchodnej akadémii v Martine, v rokoch 1938 – 1944 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe, na oddelení kreslenia a maľovania Vysokej školy technickej v Bratislave a štúdiá ukončil na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Venoval sa ilustrácii, úžitkovej grafike, monumentálno-dekoratívnej tvorbe a v poslednej dobe sa orientoval na krajinomaľbu. Medzi jeho najznámejšie monumentálne diela patria vitráže s motívom SNP a železničnej stanici v Banskej Bystrici (1957-1959), na ktorých spolupracoval s autormi Otom Opršalom a Vojtechom Stašíkom.

Január

Viac

DIELO MESIACA – JANUÁR
Cyprián Majerník: Zátišie, 1931, olej na plátne, TGM O 293

Vybral Matej Dobroň:
„Obraz, ktorý sa volá Zátišie, som vybral preto, lebo je to miesto, kde sa vidím každý január. V kúte môjho bytu, v pohodlnom kresle s knihou alebo zápisníkom na kolenách si užívať po hektickom decembri pomalý začiatok roka. Spomienky, ktoré ukladám perom do zápisníka a v ústach prehadzujúc si bobuľky sladkého hrozna. Chýba mi tam už len jedno, a to veľký nadpis v novinách položených na stole, Slovensko oslavuje 30 rokov.
K obrazu ma samozrejme ťahá aj stolovanie, ktoré je mne a mojej profesii veľmi blízke a preto všetkým prajem úspešný štart do nového a zároveň 30. roka našej republiky, a nech si s rovnakým kľudom vychutnajú zimu ako ja s novinami v ruke.“

Cyprián Majerník * 24. 11. 1909, Veľké Kostoľany – † 4.7.1945, Praha bol popredným predstaviteľom Generácie 1909. V roku 1926 navštevoval súkromnú školu G. Mallého V Bratislave, kde sa stretol s K. Sokolom, J. Ţelibským a J. Bauernfreundom. Študoval na praţskej Akadémii výtvarných umení. V rokoch 1931 – 1932 absolvoval študijný pobyt v Paríţi. Po skončení štúdií sa usadil v Prahe. Jeho tvorba prešla niekoľkými vývojovými fázami ovplyvnenými dielami Matissa, Chagalla, metafyzickej maľby, kým nezakotvil v tvorbe nástojčivo tlmočiacej humánne posolstvo. Počas druhej svetovej vojny sa venuje tragickým témam spojených s vysťahovalectvom, utečencami, ľuďmi bez domova. Pre Majerníka sa stáva ikonickou postava hrdinu, rytiera Don Quijota, ako osamelého jazdca na koni uprostred pustatiny, ktorého môžeme čiastočne vnímať aj ako latentný autoportrét autora.

Matej Dobroň *31.12.1994 – člen kultúrnej komisie mesta Martin. Podniká v Gastro sektore a je spoluzakladateľ OZ Gastro žije . Organizoval niekoľko kultúrno-spoločenských akcií v meste ako Festival vína, Festival jedla a ďalšie. Vyštudoval Hotelovú akadémiu a záleží mu na aktívnom, peknom Martine.

Matej Dobroň