Jún

Viac

Mesiac nad Turčianskou Marou, Viliam Chmel, 1957, akvarel na kartóne

vybral: Mgr. art. Pavol Zápotočný

Maľba večerného pohľadu na Turčiansku Maru technikou akvarelu svojou farebnosťou dokonale vystihuje letnú večernú atmosféru tejto lokality.
Neodmysliteľnou súčasťou obrazu sú detaily:
  • vykúkajúce strechy kostola a okolitých domčekov na kopci
  • pozorovateľovi diela určite neunikne výjav dvoch osôb – zaľúbencov, v dojme romantickej idyly
1

Máj

Viac

DIELO MESIACA – MÁJ 2023

Pavol Tóth: Hlava, 1966, bronz

Vybrala Kristína Zvedelová

„Hlava ženy, žena dvoch tvári, je dokonalá, úzky dlhý nos, výborný strih vlasov a ten štíhly krk, „kiežby som tak vyzerala a asi by som mala zájsť aj ku kaderníčke”, hovorí vo mne márnivý ženský hlas. A zdá sa mi, že ona so mnou súhlasí a dokonca na mňa aj žmurká… Je to však len prvý prúd myšlienok, za ktorým sa skrýva môj obdiv k tomuto umeleckému dielu a vôbec nevadí, že nehľadím na monumentálne dielo, ale na komornú bronzovú plastiku ženskej hlavy. Skrývajú sa v nej dve rôzne tváre, ktoré objavím až pri bližšom skúmaní, čo vo mne vzbudzuje otázky, zvedavosť a snahu o uchopenie umelcovho myslenia a spôsobu tvorby. Je úžasné, že „obyčajná hlava” vo mne vzbudzuje také nadšenie. Môžem na ňu nazerať z viacerých pohľadových uhlov, môžem sa jej dokonca aj dotknúť (samozrejme len v bielych rukaviciach) a lepšie vnímať všetky detaily. Z jednej strany na mňa hľadí priamo, z druhej má sklopené viečko, asi spí. Pri pohľade na ňu sa vo mne opätovne vynárajú dôvody, pre ktoré som chcela byť a stále som historičkou umenia.

„ Kristína Zvedelová (✽1979, Martin) vyštudovala Dejiny umenia a kultúry na Trnavskej univerzite v Trnave. V súčasnosti sa prioritne venuje ochrane a prezentácií kultúrnych pamiatok, avšak dlhodobo sa zaujíma aj o súčasné výtvarné umenie. S Turčianskou galériou spolupracovala na viacerých výstavných projektoch, venovaným umelcom žijúcim a tvoriacim na území Turca, naposledy na projekte skupinovej výstavy s názvom Vytvorené v Turci – Umenie v lokálnom prostredí (2019)

Pavol Tóth (* 1928 Vinosady –  Tarragona) sochár, kresliar, grafik, študoval keramiku na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a neskôr monumentálne sochárstvo na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave v ateliéri prof. J. Kostku. V roku 1957 sa stal členom Skupiny Mikuláša Galandu. Ústredným motívom jeho tvorby je ženská figúra, ktorá sa objavuje v rôznych obmenách (ako milenka, matka, žena ležiaca, sediaca a pod.). Jeho diela sa vyznačujú snahou o geometrizáciu a abstrakciu foriem, zjednodušenie tvarov, pripomínajú sochársku tvorbu H. Moora ako aj plastiky starovekých kultúr a prírodných národov. Podstatnú časť tvorby P. Tótha zaberajú aj portrétne hlavy mladých žien a dievčat so snahou o zachytenie individuálnych čŕt.

SVK_TGM.K_278

Apríl

Viac

Želmíra Duchajová-Švehlová: Lazy pod Makytou, 1905–1910, papier, kolorovanie, akvarel, K 278

Vybrala Katarína Klučková

„Viem jedno miesto, rád ho mám…“ 

Takto začína jednu zo svojich pôvabných modlitieb Milan Rúfus. Modlí sa v nej za Slovensko. Mne však pripomína iné, menšie a konkrétnejšie miesto. Krásnu scenériu rázovitej obce Lazy pod Makytou.  

Každý z nás sa rád vracia tam, kde prežil detstvo, mladosť, krásne priateľstvá. Miesto, kde bol vždy niekto, komu bolo možné vyliať svoje srdce. Miesto, kde bol vždy niekto, kto vám ponúkol objatie a schoval vás pod svoje krídla. Do čias, keď sa aj tie najťažšie prekážky dali zvládnuť. 

Miesto, ktoré nám možno práve v týchto ťažkých časoch chýba. Tak ako nám chýba blízkosť. Spoločenstvo. Pochopenie. Vtedy sa ľudia videli na poli pri práci, nosení vody, kosení trávy, delili sa o každodenné radosti, trápenia, bolesti a hneď sa všetko ľahšie nieslo. 

Verím, že sa vybrané dielo prihovorí mnohým z vás a aspoň v spomienkach sa aj vy vrátite na tie vzácne rodné miesta a stane sa pripomienkou vašej mladosti a všetkých pekných chvíľ, ktoré ste tam prežili. 

„Viem jedno miesto, rád ho mám. Hreje ma dňom i nocou…“  

Rada sa tam vraciam… 

Želmíra Duchajová-Švehlová

Želmíra Duchajová-Švehlová (* 06.05.1880 Lazy pod Makytou – +15.05.1955 Martin) bola slovenská maliarka, pedagogička, organistka. Venovala sa zbieraniu ľudových piesní z Púchovskej doliny. Organizovala slovenské ženské hnutie a 26 rokov pôsobila ako podpredsedníčka spolku Živena. Je považovaná za prvú slovenskú maliarku.

Jej otec Fraňo Švehla, pôsobil v Lazoch pod Makytou ako evanjelický farár. Základnú školu navštevovala v rodnej obci, kde pôsobila neskôr ako učiteľka a organistka. Meštiansku školu navštevovala v Turčianskom Svätom Martine. Po absolutóriu na bratislavskom Učiteľskom ústave pôsobila ako učiteľka na evanjelickej škole v Blatnici (1913 – 1919). Neskôr vyučovala na Meštianskej škole v Martine kreslenie, matematiku a deskriptívu. V rokoch 1906 – 1910 navštevovala Umeleckú školu spolku umelkýň v Berlíne a v rokoch 1910 – 1914 Akadémiu výtvarných umení pre umelkyne v Mníchove. 22. októbra 1925 sa vydala za verejného notára v Martine, JUDr. Matúša Duchaja. Pracovala aktívne ako členka Červeného kríža, bola predsedníčkou Miestneho odboru Matice slovenskej. Pracovala aj ako členka Živeny, v rokoch 1939 – 1946 vo funkcii podpredsedníčky tohoto ženského spolku.

Jej tvorbu ovplyvnili študijné cesty do zahraničia, ktoré podnikla po roku 1920. Navštívila Francúzsko, Taliansko, Anglicko, Holandsko, Škandináviu či Nemecko. Od roku 1931 bola umelkyňou v slobodnom povolaní v Martine. Počas štúdia vystavovala v Berlíne aj Mníchove, v roku 1918 vystavovala svoje obrazy v rámci kolektívnej výstavy v Hodoníne na Morave. Na Slovensku vystavovala svoje obrazy v Martine a Bratislave (1931), súbornú výstavu mala roku 1941 v Bratislave.

Zomrela 15. mája 1955 v Martine kde je pochovaná spolu s manželom na Národnom cintoríne.

Katarína Klučková

Katarína Klučková (*1979, Považská Bystrica) študovala na Filologickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Po jej ukončení nastúpila do Vydavateľstva Osveta v Martine. Neskôr sa presťahovala do Žiliny a nastúpila na odbor kultúry Úradu Žilinského samosprávneho kraja. V súčasnosti sa do Martina opäť pracovne vrátila, a to ako poverená riaditeľka Turčianskej galérie v Martine.

marec

Marec

Viac

Dielo zo zbierok Turčianskej galérie vybral

Tento mesiac nájdete na prízemí Turčianskej galérie dielo od Andreja Barčíka, ktoré vybral Pavel Choma
Andrej Barčík: Chalupy s mesiacom, 1970, ceruza na kartóne
Tento mesiac nájdete na prízemí Turčianskej galérie dielo od Andreja Barčíka, ktoré vybral Pavel Choma
Andrej Barčík: Chalupy s mesiacom, 1970, ceruza na kartóne
Pavel Choma:
„ Prečo som dielo vybral? Táto kresba je v Barčíkovom diele výnimočná. Odlišuje sa od tých, ktoré poznám. Typický výtvarný prvok v Barčíkových kresbách, je presvedčivá elegantná línia. V tejto kresbe vytvoril mäkký, monochrómny šerosvit v geometrickej krajine. Oceňujem inteligentné vyriešenie farebnej hranice po okraji kresby.“
Pavel Choma
Narodil sa v roku 1950 v Žiline. Maturoval v roku 1969 na Strednej priemyselnej škole stavebnej. V rokoch 1969 – 1975 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odbor užitej grafiky a kresleného filmu u profesora Jozefa Chovana. Po absolvovaní školy pôsobil v slobodnom povolaní.
So spolužiakmi L. Longauerom, V. Rostokom, J. Dókom a S. Mydlom zorganizovali kľúčové výstavy svojej generácie Plagát a grafický design 1-2. Následne sa zúčastnil mnohých ďalších doma aj v zahraničí. V rokoch 1980 – 1991 učil na Ľudovej škole umenia v Žiline. Pripravoval viacero študentov na výtvarné školy a architektúru. Od roku 1992 vedie vlastné grafické štúdio a remeselné dielne. Navrhuje a realizuje množstvo priestorových riešení výstav a stálych expozícií doma aj v zahraničí.
V rokoch 1996 – 1999 viedol ateliér grafického dizajnu na Katedre úžitkového umenia II, Vysokej školy
výtvarných umení v Bratislave, detašované pracovisko v Ružomberku. Po dvojročnej prestávke znovu pokračoval v pedagogickej práci ako vedúci ateliéru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na Katedre vizuálnej komunikácie – do konca roku 2022.
V roku 2023 znovu otvoril ateliér s realizačnými dielňami a venuje sa knižnému a priestorovému dizajnu.
Od roku 2016 pôsobí v pozícií kurátora a dramaturga pre výstavy v Rosenfeldovom paláci v Žiline.
———————————————————————————————-
Ocenenia:
Zvláštna cena Ministra kultúry – 2014
Cena za umenie a dizajn Nadácie Tatrabanky – 2019
Národná cena za Dizajn – 2021
Andrej Barčík
*20. 11. 1928, Závodie pri Žiline, †6. 6. 2004 v Žiline
Študoval na Oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej (1948, prof. J. Mudroch) a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1949 – 1950, doc. Ľ. Fulla, E. Zmeták). Bol jedným z hlavných predstaviteľov slovenskej výtvarnej moderny a tiež zakladajúcim členom Skupiny Mikuláša Galandu (1957), ktorej cieľom bolo vrátiť do slovenského výtvarného umenia moderné chápanie obrazu a tvaru, v 50. rokoch 20. storočia zlikvidované dogmatizmom a socialistickým realizmom. Barčík je označovaný za maliara, ktorého diela sa vyznačujú veľkou dávkou metafyzického tajomna: ako jeden z prvých začal koncom 50. rokov radikálne redukovať predmetnú skutočnosť, cez vyjadrenie zvnútornenej, civilnej poézie vecí a javov hľadal autentické bytie umenia. V zátišiach vyskladaných z racionálne konštruovaných útržkov dokázal zaznamenať celý vesmír dôvernej a intímnej spolupatričnosti vecí, zhustený do všeobjímajúceho znaku a skratky. Jednoduchosť motívu vyvažoval umelec jeho zvnútornením. Barčíkove zátišia sú racionálnym pokusom o konštruktívnu rovnicu reality, v ktorej tvar je vnímaný ako čistý geometrický extrakt predmetu, znakový ekvivalent jeho podstaty vymedzený pevnou líniou. (J. Kováčová, K. Bajcurová: Slovenská výtvarná moderna v Turci)

Február

Viac

DIELO MESIACA – Február

Dielo zo zbierok Turčianskej galérie vybrala Katarína Škamlová

Ivan Šimko: Krajina z Turca, 1976, farebná tempera na lepenke, O 47

Pred vyše rokom som sa presťahovala do Martina a do dnešného dňa ma neprestáva udivovať, baviť a skúmať okolie, ktoré tu vidím. Príroda, ktorou je obklopený, kopcami, dolinami. Posledné dni som mala dosť náročné, keď ma oslovil Adam Galko, či vyberiem nejaké dielo mesiaca hneď mi napadlo, že to musí byť obraz, ktorý ma bude upokojovať a bude sa mi páčiť, nič viac, nič menej, len pokoj a kľud a s touto predstavou som sa pustila aj do výberu. Vedela som, že to bude krajina, pretože sama sa v poslednej dobe venujem tejto téme v mojich prácach. Dokonca o pár mesiacov ich budeme v Turčianskej galérii vidieť. Nechcela som vyberať žiadnu búrlivú krajinu, plnú farieb, radšej jemnosť a nenápadný ťah štetca. Sedela som sama na lanovke na Kubínskej holi a pozorovala hmlu, do ktorej som vchádzala. Čas som si vyplnila vyberaním diela mesiaca. Hmla, sneh, chlad. Obraz “Krajina z Turca” sa mi nejako zaryl do pamäte a už tam ostal uväznený, povedala som si že viac nebudem váhať a dielo je vybraté. Nie je to dielo, nad ktorým je nutné filozofovať, stačí sa pozerať a niečo cítiť a to vôbec nie je občas zlé. Cítiť sa príjemne pri pohľade na farebnosť, ktorú autor zvolil a túžiť nachádzať sa v týchto farbách, v tejto krajine.

Katarína Škamlová (*1993, Lučenec) študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Momentálne vedie galerijné vzdelávanie v Novej synagóge v Žiline, spolupodieľa sa na rozličných umeleckých edukačných projektoch a taktiež sa venuje svojej vlastnej tvorbe (zameranej prevažne na autorské knihy). Je tiež členkou OZ Falošný pohyb – kolektív ľudí zacielený na organizáciu kultúrnych podujatí. Združenie sa orientuje predovšetkým na nekonvenčnú, experimentálnu hudbu a soundart v kontexte československej a medzinárodnej scény, na rôzne prejavy pohybového divadla a performatívneho umenia, vizuálneho umenia a tiež na knižnú vydavateľskú činnosť.

Ivan Šimko (*1914 Martin – †2008 Martin) V roku 1936 maturoval na Obchodnej akadémii v Martine, v rokoch 1938 – 1944 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe, na oddelení kreslenia a maľovania Vysokej školy technickej v Bratislave a štúdiá ukončil na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Venoval sa ilustrácii, úžitkovej grafike, monumentálno-dekoratívnej tvorbe a v poslednej dobe sa orientoval na krajinomaľbu. Medzi jeho najznámejšie monumentálne diela patria vitráže s motívom SNP a železničnej stanici v Banskej Bystrici (1957-1959), na ktorých spolupracoval s autormi Otom Opršalom a Vojtechom Stašíkom.

Január

Viac

DIELO MESIACA – JANUÁR
Cyprián Majerník: Zátišie, 1931, olej na plátne, TGM O 293

Vybral Matej Dobroň:
„Obraz, ktorý sa volá Zátišie, som vybral preto, lebo je to miesto, kde sa vidím každý január. V kúte môjho bytu, v pohodlnom kresle s knihou alebo zápisníkom na kolenách si užívať po hektickom decembri pomalý začiatok roka. Spomienky, ktoré ukladám perom do zápisníka a v ústach prehadzujúc si bobuľky sladkého hrozna. Chýba mi tam už len jedno, a to veľký nadpis v novinách položených na stole, Slovensko oslavuje 30 rokov.
K obrazu ma samozrejme ťahá aj stolovanie, ktoré je mne a mojej profesii veľmi blízke a preto všetkým prajem úspešný štart do nového a zároveň 30. roka našej republiky, a nech si s rovnakým kľudom vychutnajú zimu ako ja s novinami v ruke.“

Cyprián Majerník * 24. 11. 1909, Veľké Kostoľany – † 4.7.1945, Praha bol popredným predstaviteľom Generácie 1909. V roku 1926 navštevoval súkromnú školu G. Mallého V Bratislave, kde sa stretol s K. Sokolom, J. Ţelibským a J. Bauernfreundom. Študoval na praţskej Akadémii výtvarných umení. V rokoch 1931 – 1932 absolvoval študijný pobyt v Paríţi. Po skončení štúdií sa usadil v Prahe. Jeho tvorba prešla niekoľkými vývojovými fázami ovplyvnenými dielami Matissa, Chagalla, metafyzickej maľby, kým nezakotvil v tvorbe nástojčivo tlmočiacej humánne posolstvo. Počas druhej svetovej vojny sa venuje tragickým témam spojených s vysťahovalectvom, utečencami, ľuďmi bez domova. Pre Majerníka sa stáva ikonickou postava hrdinu, rytiera Don Quijota, ako osamelého jazdca na koni uprostred pustatiny, ktorého môžeme čiastočne vnímať aj ako latentný autoportrét autora.

Matej Dobroň *31.12.1994 – člen kultúrnej komisie mesta Martin. Podniká v Gastro sektore a je spoluzakladateľ OZ Gastro žije . Organizoval niekoľko kultúrno-spoločenských akcií v meste ako Festival vína, Festival jedla a ďalšie. Vyštudoval Hotelovú akadémiu a záleží mu na aktívnom, peknom Martine.

Matej Dobroň