Za obrazom II.

Predtým, ako sa spoločne dostaneme za obraz a začneme čítať príbehy za ním, predstavím vám jednu z najstarších farieb ľudstva – oker. Oker je prírodný pigment, ktorý vzniká z ílov a oxidov železa. Ľudia ho poznali už pred desiatkami tisíc rokov. V praveku ho brali ako dar zo zeme, ktorý nebol len obyčajnou farbou. Maľovali ním jaskyne, rytiny na skalách a zdobili si ním telo. Používal sa aj pri pohreboch – zosnulých posypali červeným prachom, pretože pripomínal krv. Bol znakom života, premeny a obnovy.

To všetko súvisí s rituálom. Rituál znamená opakovaný, symbolický čin, ktorý mal pre pravekých ľudí hlboký zmysel. Rituál im pomáhal spojiť sa s prírodou, so spoločenstvom, ale aj s tým, čo presahovalo bežný život – s tajomstvom smrti, zrodenia či s duchmi zvierat, ktoré lovili. Oker bol pritom vždy prítomný ako most medzi svetom ľudí a niečím nadprirodzeným.

Aj v modernej dobe sa umelci k tejto farbe vrátili. Slovenskí maliari prvej polovice 20. storočia, ako napríklad Miloš Alexander Bazovský, vnímali oker ako farbu domova. V jeho obrazoch ju preto môžeme vidieť ako symbol slovenského vidieka. Bazovský a jeho generácia chceli vo svojich dielach stelesniť rodnú zem. Miesta, kde ľudia tvrdo pracovali na poliach, zápasili s kamenistou pôdou, ale aj prežívali malé radosti a víťazstvá. Pre našich predkov bola zem nielen zdrojom jedla, ale aj zdrojom fantázie – miestom príbehov, piesní a legiend.

Obrazy krajiny však maliari a maliarky nezaznamenávali s presnosťou fotografa. Samotná farba na maliarskom plátne pre nich znamenala viac ako skutočnosť. Podobne ako pre našich pravekých predkov bola farba viac mágiou než pokusom o zachytenie reality. Oker na obrazoch moderných umelcov preto nie je iba farbou pôdy. Niekedy sa stáva farbou neba, oblakov, ba dokonca aj samotných postáv. To ukazuje, že oker nebol iba farbou. Bol to spôsob, ako uchopiť svet a vyjadriť spojenie človeka so zemou, s oblohou aj s ľudským telom.

A čo dnes? Šimon Chovan, súčasný umelec, pracuje s okrom priamo. Pigment na svoje diela zbiera v Štiavnických vrchoch, neďaleko jeho rodnej dediny. Ide o pozostatok banskej ťažby, kde sa kedysi ťažilo striebro a iné kovy. V zemi však zostali horniny so železom, ktoré na vzduchu a vo vode zhrdzaveli a zmenili sa na krásne žlté a červené okrové farby. Z toho, čo baníci považovali za odpad, dnes Šimon opäť ťaží najstarší umelecký materiál. V jeho tvorbe sa preto spája geológia s osobnou pamäťou, rituál s vedou.

Oker je pre neho záznamom prehistórie, ale aj bránou k predstavám o budúcnosti. V pôde nevidí len minulosť a stopy predchádzajúcich generácií, ale aj odkaz pre tie budúce – pre deti našich detí. Oker v jeho dielach tak nesie otázku: čo všetko po sebe v zemi zanecháme? Vidíme to niekedy na opustených domoch či hrdzavejúcich plotoch – ako si príroda postupne berie späť to, čo sme tu nechali. Aj diela Šimona Chovana rozprávajú príbeh o premene vecí – o tom, ako sa materiály rozkladajú, menia farbu, miznú, ale zároveň otvárajú priestor pre niečo nové. Jeho sochy a objekty z okru sú ako spojenie dávnych rituálov s dnešnými obavami, snami a technológiami.

Možno aj vy pri pohľade na túto farbu pocítite niečo iné. Niekomu pripomína zem po daždi, inému starý dom, spomienku na leto či večerné slnko. Nikdy sa asi presne nezhodneme, čo presne oker je a čo už nie. Má mnoho odtieňov a významov – niekedy sa javí ako hnedý prach, inokedy žiari zlatistým svetlom alebo sčervená ako krv. A práve v tom je jeho kúzlo: dokáže nás preniesť do minulosti a spojiť sa na chvíľu s pocitmi neznámeho pračloveka alebo prežívaním moderného maliara Bazovského. Dokáže si nás podmaniť tu, na tomto mieste. A možno nás cez našu predstavivosť dovedie až do nejasnej budúcnosti.