VÝSTAVA: KAROL KÁLLAY – SÚVISLOSTI
Mohol byť ekonómom i právnikom, jeho otec si to aj prial. Určite by mu školy pomohli vo fotografickom pôsobení, ale to, čo mu dala fotografia, by mu nedalo žiadne iné povolanie. Dala mu všetko to najkrajšie na svete, umožnila mu neuveriteľné veci – cestovať po zemiach, o ktorých sa mu ani nezdalo, poznávať ľudí, prostredie. Fotografia mu umožnila neustále sa vzdelávať, uvedomovať si, že svet je trošku zložitejší ako si ho predstavujeme. Zakaždým to bola konfrontácia s niečím, či už ľudská alebo sociologická alebo zemepisná. Každé stretnutie ho obohacovalo. Tak sa vyznal zo svojho vzťahu k „maľovaniu svetlom“ Ing. Karol Kállay. Vynikajúci fotograf, noblesný človek. Začínal s módou. Hovoril si, že nie je vo fotografovaní módy o nič horší ako v tej dobe Helmut Newton. Vždy mal pocit, že Richard Avedon je najmenej o dve dĺžky ďalej, pretože predsa len „o dva dni“ skôr začal robiť živú fotografiu, ako ju robil on. Vždy ho obdivoval a hnevalo ho, s akou ľahkosťou a bezprostrednosťou sa vykašľal na všetky konvencie a robil nádherné fotky.
Ak niekto chce urobiť dobrú fotku, nemôže byť duševne vyprahnutý. Mnohí mladí, ale aj starší autori, sa navyše nevedia vysporiadať s tým, že je tu už dostupná technika, môžu si kúpiť čo im srdce ráči, sústredili sa na technickú stránku a to podstatné – čo Karol Kállay vždy pripomínal, forma a obsah – chýba. Niečo preskočili, vynechali.
Karol Kállay vždy prízvukoval, že k výbave dobrého fotografa nepatrí len fotoaparát a ďalšia technika, ale aj vedomosti. Čím širšie, tým lepšie. Josef Koudelka, búrlivák, je veľmi sčítaný, bol leteckým inžinierom. Thomas Höpker, reportér Sternu, neskôr vedúci reportážneho oddelenia magazínu GEO, dnes prezident Magnumu, významná osobnosť nemeckej žurnalistickej fotografie, je kunsthistorik. Samozrejme, vzdelanie ešte nezaručuje, že niekto bude dobrým fotografom. Ale bez neho, ním určite nebude…
Často pripomínal, že najdôležitejšie od vzniku fotografie je, že ju najskôr treba vytvoriť. Ak chce zobraziť nádhernú krajinu, tak nie je podstatné, či ju vytvorí digitálne alebo klasicky. Navyše stále nie je overené, čo sa stane s digitálnymi fotografiami o niekoľko desiatok alebo sto rokov. Tým nechceme znižovať hodnotu digitálnej fotografie, určite sa bude vyvíjať ďalej, tak, ako ide ďalej vývoj v iných oblastiach. Za zmienku stojí Kállayov postreh, že určite to má aj psychologické účinky, keď si hneď po digitálnom nafotení nejakej báječnej situácie pozrie obrázky a zistí, že nevystihol ten správny okamih – pokazí mu to náladu na celé ďalšie fotografovanie. Klasická fotka ho neustále nútila k pozornosti, k sebakontrole, kedy, v ktorom okamihu stlačiť spúšť. Aby došlo k zhode myslenia a citu, k tomu okamihu, ako vravieval Cartier-Bresson, keď rozum a srdce sú v zákryte…
O knihe Súvislosti Kállay vravieval, že je iná, ako ostatné jeho publikácie. Takmer rok sme vyberali dvojice fotografií, ktoré mali buď rovnaký motív, alebo vytvárali kontrapunkt, alebo boli tonálne podobné. Vybrali sme ich neúrekom, stále sme však nachádzali dôvody, hľadať ďalšie. Keď sme o tom hovorili známym, obyčajne reagovali: To musela byť strašná robota! Ako veľmi sa mýlili. Pre nás to bola predovšetkým krásna hra. Každým dňom sme si stále viac uvedomovali starú pravdu, že umenie sa nikdy nesmie stať „ťažkotonážnou“ robotou, že musí na diváka pôsobiť ľahkosťou, vzletnosťou, šarmom. O to sa pokúšame aj v tejto expozícii.
Trvanie výstavy: 08. 09. 2015 – 18. 10. 2015
Miesto: Turčianska galéria v Martine
Vystavujúci autor/i: Karol Kállay
Kurátor: PhDr. Marián Pauer