DIELO MESIACA 06/26: Vojtech Stašík – Fujarista
Janko Alexy
Posedenie
1940 – 1945
pastel na kartóne
Dielo mesiaca júl (2026) vybrala Gabriela Michalíková.
Gabriela Michalíková o vybranom diele:
Posedenie. Krok vpred a obraz mám pár centimetrov od tváre. Nie je veľký, ale ani malý. Zmestil by sa na veľa stien a políc. Suchý pastel, tlmená farebnosť. Fialová, modrá, biela, zelená, žltá, červená. Pozerám sa izolovanie na každý roh obrazu, na každý smer rozmazaného pastelu. Neurčité trhané linky. Náznaky tieňovania hĺbky. Celým telom sa pohnem k stredu. Pozorujem svetlý tvar – ovál. Tmavá vrstvená časť pripomína obrys tváre človeka. Ticho. Len šum mojej mysle snažiacej sa na nič nemyslieť. Neprenášať názory, pocity, strachy, túžby a nepoužívať slovo “ja”. Dva kroky vzad. Čo sa skrýva za mäkkým zahmleným dýchajúcim pastelom Janka Alexyho? Figurálne objekty skladujúce sa z farieb pozadia. Nie oni tvoria svoje okolie, ale okolie tvorí ich. Je súčasťou toho, kým sú. Biely ovál v strede, ktorý som pred malou chvíľou pozorovala zblízka, zrazu uzatvára dokonalú kompozíciu figúr. Muži? Ženy? Stôl? Už začínam premýšľať. Vracať sa k sebe a tak premýšľam nad premýšľaním nad krásnymi vecami.
Prečo sa tak rada pozerám na krásne zložité veci, javy a bytosti? Možno je to preto, že so sebou prinášajú výzvu vnímania, odpojenia sa od seba a neprenášania myšlienkových procesov. Narúšajú naučené vzorce. Pýtajú si hlbšiu pozornosť, dlhšiu koncentráciu, izolovanosť a imagináciu. Imaginácia by mala byť snahou, ktorá drží objekt tak, ako je. Nemusí ho, ako logika, rozkladať na márnivé kúsočky a ukladať ich do zvnútornených šuplíkov, stačí že s nimi nejakú dobu pobudne. Nemusí si ich privlastňovať ani chápať prepojenia. Len je.
Preto je zložitá krása tak dôležitá – ukazuje nám, že nemusíme všetkému rozumieť, nemusíme komplexne systémy rozkladať na jednoduchšie kúsky a kategorizovať. Poznanie je síce dôležité, no čo keď sa ním o niečo oberáme? Zostať chvíľu s tým, čo cítime a čomu nerozumieme. Aby sme sa dokázali naučiť cítiť a vidieť túto zložitú krásu, spočívajúcu “za obrazom/pod povrchom” potrebujeme sa pýtať krásne otázky. Spomínam si na slová poeta Rilkeho, ktorý ich v listoch označil, ako “living questions” (text nechám nižšie). “Living” preto, pretože práve týmito otázkami sa zmierujeme zo životom, upokojujeme sa v nevedomosti a nepoznaní.
Rainer Maria Rilke – Letters to a Young poet
„Want to beg you, as much as I can, dear sir, to be patient toward all that is unsolved in your heart and to try to love the questions themselves like locked rooms and like books that are written in a very foreign tongue. Do not now seek the answers, which cannot be given you because you would not be able to live them. And the point is, to live everything. Live the questions now. Perhaps you will then gradually, without noticing it, live along some distant day into the answer.”
“Chcel by som vás, drahý pán, z celej sily poprosiť, aby ste boli trpezlivý voči všetkému, čo vo vašom srdci zostáva nevyriešené, a aby ste sa pokúsili milovať samotné otázky ako zamknuté izby a ako knihy napísané v úplne cudzom jazyku. Nehľadajte teraz odpovede, ktoré vám nemožno dať, lebo by ste ich nedokázali prežiť. A o to práve ide – prežiť všetko. Žite teraz s otázkami. Možno potom postupne, bez toho, aby ste si to všimli, jedného vzdialeného dňa prejdete do odpovede.“
Prvotne nemusíme vidieť nič konkrétne v Alexyho Posedení, nie je tam ani stôl, možno ani ľudia. Možno to nie je nič viac, ako spleť šmúh, ktoré sa každému spájajú do niečo iného, podľa toho na čo sa pýta krásnou otázkou. Zhrniem teda, čo som robila ja: spýtala som sa, čo vidím – izolovanie, potom som chvíľu počúvala. Pozerala som sa naň v galérií, v depozitári a teraz už mesiac v počítači. Nechala som ho len tak. Byť. Dnes, dnes som pridala svoj pocit. Pocit, pominuteľnosti. Staré krásne spomienky pomaly zahaľujúce detaily do farebnej hmly pocitov. Fialová – nostalgia, modrá – upokojenie, biela – uzemnenie, zelená, žltá, červená; spomienkový optimizmus. Až dnes, mesiac po výbere, dopĺňam čo sa skrýva za mäkkým zahmleným dýchajúcim pastelom Janka Alexyho. Zložitá krása.
Gabriela Michalíková
Zaujíma sa o klasickú literatúru, poéziu, umenie, dizajn, kinematografiu, jednoducho o všetko pri čom dokáže vnímať zložitú krásu, chvíľu postáť a nehľadať vlastný “zmysel”. Študovala v Brne na Masarykovej univerzite a momentálne pracuje ako PPC špecialista v menšej agentúre na Slovensku, pričom už dva roky žije v zahraničí. Hneď po univerzite mala (nezabudnuteľnú) šancu pracovať práve tu, v tejto Galérií, čo ju formovalo k vnímaniu umenia rešpektujúcim, láskavým a otvoreným spôsobom. Byť a dýchať. Často sa teda mala možnosť pozerať na zložito-krásne obrazy, ktorých má Turčianska galéria v Martine naozaj nespočetne. Srdcom tejto inštitúcie boli pre ňu vždy hlavne ľudia. Veľmi im za všetko ďakuje.
Janko Alexy (*1894, Liptovský Mikuláš – † 1970, Bratislava)
slovenský spisovateľ, maliar a publicista, bol mu udelený titul národný umelec
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1919 – 1925, profesor J. Loukota, V. Bukovac, M. Pirner, M. Švabinský). Začiatkom 30. rokov spolupracoval s M. A. Bazovským a Z. Palugyaom. Bol ultúrne a spoločensky činný. Okrem maliarstva sa venoval aj literárnej tvorbe, kriticky glosoval výtvarné dianie a esejisticky spracovával osudy slovenských umelcov. Po vojne sa zaslúžil o záchranu a obnovu Bratislavského hradu. V rokoch 1930 – 1937 žil v Martine. Janko Alexy vstúpil do kultúrneho povedomia ako jedna zo zakladateľských osobností maliarskej moderny Slovenska, ktorý nadviazal na Benkovu romantickú národnú utópiu. Tvorivý vrchol dosiahol v 30. rokoch 20. storočia v čase radikálneho modernistického experimentu, keď v jeho pasteloch začal dominovať asymetrický a uvoľnený kompozičný princíp, dramatickosť, farebná a tvarová redukcia. Sníval sen o národe uchovávajúcom „večné“, starobylé a patriarchálne hodnoty, určujúce stále a nemenné rozmery jeho pozemského bytia.