Dušan Pacúch – V kontexte
Dušan Pacúch patrí k vizuálnym umelcom, ktorí nezostávajú uzavretí vo svojej bubline, naopak je preňho už pravidlom, že svojou tvorbou veľmi pohotovo reaguje na aktuálne dianie vo svete – v globálnom i lokálnom merítku. Svoju pozornosť dlhodobo zameriava najmä na technologicky a ekonomicky vyspelé spoločnosti, krajiny Európskej únie a USA.
Najnovšie grafické cykly z rokov 2024 – 2025 vznikli v kontexte udalostí, ktoré extrémnym spôsobom menia náš doterajší spôsob uvažovania, každodennú existenciu, generujú vznik nových paradigiem, či podporujú etablovanie nového „normálu“. Nenápadne modifikujú náš hodnotový systém a nastoľujú otázky spôsobu ďalšej existencie. Vizualizáciou tejto mnohonásobnej premeny autor často stavia pozorovateľov svojej tvorby mimo komfortnú zónu, núti k zamysleniu, nalieha zaujať stanovisko.
Ohromujúco až desivo pôsobí cyklus humanoidných bojových robotov – možno výsledok autorovej vízie, možno produkt prísne utajovaného vojenského výskumu…, ktorý vznikol ako reakcia na rusko – ukrajinskú vojnu, postupne sa meniacu z konvenčnej na technologickú. V kontexte vojenských konfliktov otvára autor aj otázku rodovej rovnosti, konkrétne zastúpenia žien v armáde, či brannú povinnosť pre obe pohlavia, v súčasnosti platnú v niektorých krajinách. Kontroverzne pôsobí subtílna, unavená postava mladej ženy so samopalom v blízkosti femínneho humanoida v tanečnej až frivolnej póze.
Nové technológie, rýchly rozvoj a razantný nástup AI menia takmer všetky oblasti nášho každodenného no najmä pracovného života. Zmeny na pracovnom trhu, zánik niektorých profesií a naopak vznik nových, nepotrebnosť ľudskej práce, reflektujú súbory Vždy pripravení a Rozdelená spoločnosť.
Anonymné, realisticky odpozorované postavy mladých ľudí z metropolitného prostredia, rovnako ako aj humanoidov tlačou multiplikuje, vytvára variácie dvojíc, menších i väčších skupín. V tomto procese jednotlivci strácajú individuálny charakter, nadobúdajú znaky istej uniformity, vytvárajú interaktivity, ktorých výsledkom je silný pocit osamelosti, skľúčenosti, niekedy ohrozenia až bizarnosti. Atmosféru dotvára indiferentný, neutrálny priestor, prekrývaný rastrami rôznej intenzity a farebnosti, prípadne doplnený naliehavým maliarskym zásahom.
Z autorovho modus operandi sa vymyká jediná postava, atlétka pripravená na štart. Symbolizuje Európu na prahu novej éry, ktorá sa pozvoľne kreuje počas prezidentského mandátu Donalda Trumpa. Štartuje do novej geopoliticky zmenenej, náročnej doby – napriek tomu ju môžeme, aj keď opatrne vnímať ako symbol nádeje.
Vo svojich otvorených grafických cykloch autor voľne prechádza od malých formátov až k monumentálnym plochám, pričom s rovnakou istotou formuluje svoj názor i v koláži a maľbe.
Čo zostáva v tvorbe Dušana Pacúcha nemenné, je jeho preferencia klasických grafických techník hĺbkotlače – suchej ihly, mezzotinty ale i pečiatkovej tlače. ich kombinácia mu umožňuje prechádzať od čistých línií, k jemne budovaným objemom až po maliarsky pôsobiacu stopu. K sile výrazu prispieva aj zdanlivý kontrast obsahu a formy, ktorý spoluvytvára aj mäkkosť a neohraničenosť ručného grafického papiera.
Dušan Pacúch sa narodil v roku 1954 v Martine, kde žil do roku 1962, kedy sa s rodinou ako sedemročný presťahoval do Bratislavy. Formatívnym zážitkom v detskom veku sa preňho stalo stretnutie s Martinom Benkom, priamo v umelcovom ateliéri v roku 1961. Jeho výtvarné smerovanie ďalej nasmerovali František Studený a Vladimír Popovič. Po ukončení Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave, sa rozhodol pokračovať v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Štúdium úspešne absolvoval v roku 1980 v Ateliéri voľnej grafiky a knižnej ilustrácie profesora Oresta Dubaya. V roku 1983 absolvoval vďaka štipendiu talianskej vlády študijný pobyt v Taliansku, v rokoch 1987 – 1988 vďaka štipendiu francúzskej vlády študijný pobyt vo Francúzsku. V rokoch 1981 – 1990 pôsobil ako odborný asistent na Katedre grafiky VŠVU v Bratislave.
Vystavoval na samostatných i skupinových výstavách v mnohých krajinách Európy a v USA, jeho tvorba sa ocitla v prestížnych výberoch svetového súčasného umenia. Stal sa finalistom medzinárodných súťaží, (v roku 2016 CELESTE PRIZE 2016, Londýn, v roku 2017 bol finalistom Premio Marchionni, Miláno). V roku 2018 získal za svoju tvorbu Cenu Slovenskej výtvarnej únie na VII. Bienále voľného výtvarného umenia.
Jeho diela nájdeme v zbierkach viacerých renomovaných inštitúcií ako aj v súkromných zbierkach doma i v zahraničí.
Venuje sa voľnej maľbe a grafike, najmä klasickým grafickým technikám, ako sú mezzotinta, lept, suchá ihla. Žije a tvorí v Bratislave, pôsobí ako umelec v slobodnom povolaní.
Trvanie výstavy: 23. 10. 2025 – 10. 03. 2026
Kurátorka: Zuzana Sýkorová
Vystavujúci autor: Dušan Pacúch
Vladimír Dedeček – Tesár v čase betónu
Vladimír Dedeček (1929 – 2020) patrí medzi najvýznamnejších slovenských architektov druhej polovice 20. storočia. Narodil sa 26. mája 1929 v Turčianskom Svätom Martine. Gymnaziálne štúdiá absolvoval na Československom štátnom reformnom reálnom gymnáziu v Martine (dnes Gymnázium Viliama Paulínyho-Tótha), kde ho výrazne ovplyvnili pedagógovia a prostredie funkcionalistickej architektúry. V roku 1948 nastúpil na Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave, kde študoval u Emila Belluša a diplomoval v roku 1952.
Pôsobil v štátnej projektovej organizácii Stavoprojekt, kde sa od 50. rokov venoval typizovaným školám. Od roku 1966 viedol špecializovaný Ateliér X pre univerzitné a kultúrne stavby. Jeho tvorba je charakteristická veľkorysým urbanistickým gestom, originálnym prístupom k typológii a materiálu a silným výrazom v duchu neskorého modernizmu až brutalizmu. Výrazne sa podieľal na formovaní verejnej architektúry v ére socialistickej výstavby, pričom jeho diela sú dodnes predmetom diskusií i uznania.
Medzi jeho najvýznamnejšie realizácie patria Slovenská národná galéria v Bratislave (1964 – 1977), areál Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre (1959 – 1966), komplex Prírodovedeckej fakulty UK v Mlynskej doline (1965 – 1980), Vysoká škola lesnícka a drevárska vo Zvolene (1968 – 1975) a Štátny ústredný archív SR v Bratislave-Machnáči (projekt 1971, výstavba od 1980).
Dedeček sa venoval aj výskumu a typológii školských budov, v roku 1963 nastúpil na vedeckú ašpirantúru (CSc.) na SVŠT. Pôsobil ako pedagóg a bol aktívny aj v Zväze architektov. Absolvoval študijné cesty do Francúzska, Talianska, Poľska, Rakúska a Nemecka.
Za svoju prácu získal Cenu Dušana Jurkoviča, štátne vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu, Rad Klementa Gottwalda (1967) a v roku 2015 mu prezident Andrej Kiska udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadny prínos k rozvoju slovenskej architektúry a kultúrneho dedičstva.
27.5.2025 – 8. 10.2025 Turčianska galéria v Martine
Kurátor: Adam Galko
Konzultácie: Monika Mitášová
Architekúra výstavy: Martin Lepej, Peter Masár
Grafický dizajn: Radoslav Kolek
Režisérka video obsahu: Jana Hrušovská Durajová
Fotografka farebných snímok: Hertha Hurnaus
Čiernobiele snímky z knihy: Monika Mitášová: Vladimír Dedeček – Interpretations of his Architecture
Koncepcia drevených modelov: Benjamín Brádňanský (N/A)
Autori skladacích modelov: Benjamín Brádňanský, Dávid Nosko, Patrik Berinšter, Erik Novitzky
Výroba drevených: Martin Kubina (pingpong s.r.o.)
Výroba skladacích modelov: eRobots
Výroba výstavnej architektúry: Dominik Horský (BLACK LAB s. r. o.)
Potlač oceľových plechov: o 106 spol. s r. o.
Produkcia výstavy: Jakub Dušan Gallo
Video obsah
Kamera: Ivo Miko
Zvukové spracovanie: Denisa Uherová
Kamera, Dronové zábery, Obrazové efekty: Ivan Hrušovský
Farebné korekcie: Dominik Jursa Réžia,
Strih: Jana Hrušovská Durajová
Poďakovanie za spoluprácu: Ľubica Orechovská
Turčianska galéria v Martine | Kultúrna platforma Parta | 2025
Podujatie je súčasťou festivalu Deň architektúry 2025 v Martine.
Podporené z finančných prostriedkov Žilinského samosprávneho kraja a finančných prostriedkov mesta Martin. Výstava vznikla aj za UVEA KLINIKA, s.r.o.
Socha v meste X. – Chcem počuť ako sadá prach
Desiaty ročník projektu Socha v meste sa zameriava na reflexiu verejného priestoru cez reinterpretáciu opustených objektov, ktoré nesú umeleckú, dizajnovú alebo historickú hodnotu: staré osvetlenie, mestské kvetináče či fragmenty sôch… Tieto kedysi funkčné prvky, ktoré stratili svoje miesto pre estetické, ideologické alebo praktické dôvody, sa nachádzajú často v šedých zónach verejného priestoru či zadných policiach skladov na pomedzí zabudnutia a novej existencie
Vystavujúci autori:
1/2
Marcin Berdyszak, Matej Gavula, Júlia Káčerová, Patrik Kovačovský
27.05.2025 – 08.10.2025
2/2
Radovan Čerevka
09.10.2025 – 14.12.2025
Kurátor: Adam Galko
Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a mesto Martin.
Ema Lančaričová – Utopia
Slovo utópia pochádza z gréckeho slova où (nie) a tórog (miesto) a znamená „nemiesto“ alebo neexistujúce miesto.
V rámci filozofického kontextu teórie fotografie autorka poukazuje na fakt, že konštelácia, ktorú fotograf zachytáva je zmesou štvorrozmerného priestoru, kvantity času a toku svetla. Vďaka tomu premieňa existenciu objektov a subjektov a fotograficky záznam.
Autorkin záujem je sústredený priamo na koncept slovného spojenia nemiesta. Zmrazený čas vo fotografiách je akoby uväznený, nemá možnosť návratu ani napredovania a preto môžeme odfotografovaný výsek času a miesta chápať ako nemiesto, nečas.
Ústredný motív práce predstavuje stĺp ako základný stavebný prvok. Repetitívnosť odkazuje k nevyčerpateľnej množine možností zachytávania, ale zároveň sprevádza od nehybného obrazu cez drobný záznam pohybu po video.
Analógové a Polaroidové fotografie afirmujú existenciu zobrazeného stĺporadia, a zároveň filmové farby odkazujú k zidealizovanému svetu. Avšak autorka sa ďalej pohráva s krehkou hranicou zachytávania reality, kedy vytvára vlastný model stĺpu a jeho vykonštruované prostredie.
Tento projekt je o tenkej hranici viditeľnosti a neviditeľnosti, o existencii a neexistencii, o miestach a neviestkach, o fyzickej prítomnosti a dematerializácii, o miešaní časov, ako aj o ich zastavení a negácii, o nemožnosti definície budúcnosti a o idealizácii cez to najpoužívanejšie médium v súčasnosti. O fotografii.
Fotografia je utópia sama o sebe. Je to zidealizovaný stav.
Výstava sa koná v rámci Letného foto festu 2025 a je podporená z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia. Výstava vznikla v spolupráci Turčianskeho kultúrneho strediska v Martine a Turčianskej galérie v Martine.
Milí milovníci sochárskeho umenia, už 4. mája pre vás sprístupníme výstavu ZREŠTAUROVANÉ! Na nej vám predstavíme sedem plastík od významného slovenského sochára Fraňa Štefunku, ktoré po desaťročiach opäť ožili vďaka reštaurátorovi Pavlovi Rodzenákovi!
V galérii na vás čaká päť sadrových a dve terakotové diela, ktoré pochádzajú priamo z ateliéru autora. Kedysi boli len „krokom“ k väčším sochám – ide o prípravné modely, vrátane vzácnych plastík ako Sediaca žena či Kráľovič dvora zo 40. rokov 20. storočia, ktoré sú jedinými zachovanými plastickými odliatkami.
Diela boli v roku 2023 zaradené do zbierkového fondu pre ich mimoriadny historický a umelecký význam. Každá plastika si prešla doslova záchranou – stabilizáciou, očistením aj zvýraznením výtvarných kvalít, aby sa mohla znova predstaviť verejnosti vo svojej plnej kráse, pričom celý proces reštaurovania viedol skúsený reštaurátor Mgr. Pavol Rodzenák.
Výstava ponúka nielen samotné sochy, ale aj pohľad do zákulisia vďaka dokumentácii reštaurátorských postupov. Príďte tak od 4. mája do 30. júna objaviť nielen krásu samotných sôch, ale aj príbeh ich obnovy! Tešíme sa na vašu návštevu!
Reštaurovanie bolo podporené z verejných zdrojov poskytnutých z Fondu na podporu umenia.
Turčianska galéria v Martine pozýva na výstavu Miroslava Sandanusa „Coming Up for Air (Nadýchnuť sa)“. Výstava bude verejnosti sprístupnená od 6. marca do 18. mája 2025.
Miroslav Sandanus (*1994, Žilina) patrí medzi výrazné osobnosti mladej slovenskej maľby. Vo svojej tvorbe reflektuje ekologickú krízu, spoločenské napätie a izoláciu človeka v digitálnej dobe. Najnovšia séria veľkoformátových figurálnych malieb, ktorú predstaví v Turčianskej galérii, zachytáva ľudí v priesvitných plastových plášťoch. „Pršiplášť tu nie je len ochranným prvkom, ale symbolom bariéry medzi človekom a vonkajším svetom. Sandanus narába s napätím medzi realitou a jej skreslením – cez priesvitný materiál plastu, cez svetlo a hyperrealistickú maľbu vytvára pocity neuchopiteľnosti a odcudzenia,“ vysvetľuje kurátor výstavy Adam Galko.
Výstava nesie názov podľa Orwellovho románu Coming Up for Air (Nadýchnuť sa), v ktorom autor reflektuje dezilúziu z moderného sveta. Sandanusove diela tematicky nadväzujú na túto líniu – neponúkajú únik, ale skôr priestor na sústredenie a uvedomenie si vlastného postavenia v súčasnej realite. Výstava Nadýchnuť sa ponúkne návštevníkom nielen vizuálny zážitok, ale aj priestor na premýšľanie o otázkach izolácie, environmentálnych zmien a vplyvu digitálneho sveta na naše vnímanie reality.