kryslova 1200

september

Viac

DIELO MESIACA –september

👉Dielo mesiaca September – vybrala Oľga Vestenická
Oľga Krýslová, Z Dolného Jasena, 1983, farebná lepenka, TGM O 36

Vybrala Oľga Vestenická:
„Oľga Krýslová je martinská výtvarníčka, pedagogička, ktorá svojou tvorbou mapovala nielen prostredie Turčianskej kotliny a malebných dediniek v nej, ale aj iné miesta Slovenska. Osobne som ju poznala a pár krát aj bola v jej ateliéri. Jej farebnosť a technika spracovania námetu je pre mňa jedinečná a oku lahodiaca. Mám veľmi rada práve jej práce z nášho regiónu Turiec.“

Oľga Krýslová (1931 – 2003)
Oľga Krýslová (15. február 1931, Praha – 5. júna 2003, Martin), akademická maliarka, sa ako jediná umelkyňa z regiónu Turiec sústredene a celoživotne venovala krajinomaľbe. Výtvarné umenie študovala v rokoch 1950 až 1955 na VŠVU v Bratislave u prof. Ladislava Čermického, Dezidera Millyho a Bedricha Hoffstädtera. Od roku 1958 pôsobí v Martine. Tu sa zameriava na región Turca, ktorý bol jej najsilnejšou inšpiráciou. V širokých krajinárskych celkoch ako aj v detailoch starodávnych obydlí zachytávala posledné okamžiky súladu človeka a zeme na vidieku. V jej obrazoch zostala zaznamenaná dnes už nenávratne premenená krajina, stratená celistvosť malých dedín so svojou atmosférou. Často sa vzďaľovala do svojho vidieckeho ateliéru v Dvorci, ktorý bol ukrytý v lone prírody a blízkosti rieky Turiec. Práve ten sa stal pre ňu inšpiráciou ku koncu života. Radosť mala so svojich žiakov, ktorých nebadane, ale výrazne ovplyvňovala po celý život.

Oľga Vestenická:
„Od roku 1977 do 2000 som pracovala na výtvarnej tvorbe Slovenského fondu výtvarných umení v Martine. Celý život som a pohybovala blízko výtvarného umenia a profesionálnych umelcov. Tak som mala to šťastie sledovať aj tvorbu akademickej maliarky Oľgy Krýslovej. V dôchodkovom veku som sama začala aktívne tvoriť. Od roku 2019 som sa stala členkou Štúdia turčianskych neprofesionálnych výtvarníkov, ktoré v súčasnosti vediem.“

1200x600

august

Viac

DIELO MESIACA –august 2022

Jaroslav Vodrážka, Kristus, 1984, ručný papier, TGM G 392

Vybral Peter Trmos:

Jaroslav Vodrážka je pre mňa, ako grafického dizajnéra, v prvom rade skvelým príkladom neuveriteľne zdatného a nadčasového ilustrátora a autora, pre ktorého je grafický dizajn priestorom, kde sa pohybuje prirodzene a nanajvýš erudovane – ale o tom trochu neskôr. Rovina tvorby Jaroslava Vodrážku je vnímaná ako nekonfliktná, vo voľnej tvorbe najmä dokumentačná. Výrazný akcent na knižnú ilustráciu venovanú najmä detskému čitateľovi je priam notoricky známy, a musím pripustiť, že podľa mňa je oprávnene vrcholom jeho umeleckej tvorby. Do pozadia sa tak ale dostávajú drobné diela s výrazným emočným nábojom, s jasným ideovým posolstvom a priamosťou výpovede. Signifikantným dielom s takýmito atribútmi je pre mňa práve grafika Krista. Na danú grafiku prvoplánovo nehľadím ako na zobrazenie utrpenia Krista ako predstaviteľa kresťanskej vierouky. Toto dielo je pre mňa plné existencionálneho náboja, distopickej atmosféry a až temnej komixovej lyriky – tu sa nachvíľu vrátim v texte späť a dovolím si tvrdiť, že JV by bol nezameniteľným a skvelým komixovým autorom a veľmi rád si predstavujem ako by v kontexte súčasnosti vyzeral komix v jeho spracovaní – a je to dobrá predstava. Avšak naspäť k dielu: Grafika je pre mňa svojou kričiacou a až podmanivo hmatateľnou bolesťou, zachytením okamihu beznádeje, obžalobou a smútkom nad temnotou sveta priam elektrizujúco priťahujúca. Nevypovedané slovo, ktoré padá do hukotu doby je nadkonfesné a dovolím si tvrdiť, že až takmer nepatriace žiadnemu náboženstvu. Je tichou obžalobou pokryvenia morálky a hodnôt, je odrazom temnoty, zábleskom beznádeje a precítenia hlbokej bolesti, a to je niečo čo je v kontexte súšasnosti až nanajvýš aktuálne. Remeselná zručnosť, akou sú tieto atribúty zachytené až s minimalistickým prístupom k technike i farebnosti, silu diela len podčiarkujú…

Jaroslav Vodrážka (1894 – 1921)
Jaroslav Vodrážka (29. november 1894, Karlín – 9. máj 1984, Praha) bol významný český ilustrátor, grafik a maliar. Študoval v Prahe na Umeleckopriemyselnej škole (1913 – 1918) a na Akadémii výtvarných umení (1919 – 1921) u Maxa Švabinského. V rokoch 1923 až 1939 pôsobil v Martine ako pedagóg na gymnáziu. V spolupráci s Maticou slovenskou ilustroval knihy a detské časopisy. Podieľal sa aj na založení najstaršieho detského časopisu – Slniečko, v ktorom autorsky uviedol dnes už ikonickú postavičku Smelého Zajka. Po druhej svetovej vojne intenzívne spolupracoval so slovenskými vydavateľstvami, pre ktoré ilustroval 30 kníh. V roku 1977 vyšla kniha jeho spomienok s názvom Bolo nebolo.

Peter Trmos:

Grafický dizajnér, príležitostný ilustrátor, kultúrny aktivista a člen kultúrnej platformy PARTA so snahou kultivovať mestské prostredie a vracať mesto Martin na mapu súčasnej kultúry Slovenska. Vášnivý flenér, neutíchajúci optimista a objaviteľ skrytých súvislostí a zákutí života malomestého prostredia.

dielo mesiaca jul

júl

Viac

DIELO MESIACA –júl 2022

Miroslav Marček, Nová úroda, 1985, sololit, TGM O 181

Vybral Zdeno Ziman:

Dielo martinského rodáka, grafika a maliara Miroslava Marčeka ma upútalo hneď na prvý pohľad. Nielen zaujímavou šablónovou technikou stvárnenia poľnohospodárskeho družstva, ale aj s použitím zemitých farieb. Zaujalo ma aj v akom pomere na obraze zaberá samotné družstvo, ktoré úplne potláča okolitú krajinu. S absenciou zvierat, ktoré sú typickým motívom vidieckeho obrazu krajiny mi vystupuje obraz s moderným architektonickým modelom.


Miroslav Marček (1929 – 1995)

Miroslav Marček: (11. júla 1929 Martin-Priekopa 31. júla 1995 Martin ). Bol generačným súputníkom galandovcov. Po absolvovaní Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave ( 1950 – 1955, doc. Fulla a prof. Želibský) sa prihlásil k umeleckému odkazu Skupiny Mikuláša Galandu, s ktorou aj vystavoval v roku 1957. Žil a tvoril v Martine. Najviac tvorivého úsilia investoval do techniky mazonitu, ktorá mu umožnila vytvárať geometrické plochy zdrsňovaním, vyrývaním a ďalšími zásahmi. Tak dosahoval na obrazoch efekt abstraktných štruktúr, ktoré voľne odkazovali k zobrazovanej téme.


Zdeno Ziman:

Som rodákom z Martina. Venujem sa propagačnej grafike a hlavne umeleckej fotografii, ktorá mi priniesla do môjho života pokoj a je mojou neoddeliteľnou súčasťou. Taktiež citlivo vnímam dianie v samotnom meste a jeho okolitej prírode. Často používam moje kritické oko na zdokumentovanie problémov abstraktnou formou. V Martine vedieme fotoklub TuFoTím (Turčiansky fotografický tím), ktorý spája nielen skúsených, ale aj začínajúcich fotografov. Za našou prácou sú už vidieť výsledky z množstva ocenení. Dúfam a pevne verím, že našou vytrvalou a mravenčou prácou pozdvyhneme kultúru v meste Martin.

zabor 1200x600

jún

Viac

DIELO MESIACA – jún 2022

Ladislav Záborský, Pri Belej, 1984, maliarske konopné plátno, TGM O 324

vybrala Ľubica Bielena


Ladislav Záborský, Pri Belej, 1984, maliarske konopné plátno, TGM O 324

Ľubica Bielena:

Nie je ľahké vybrať si z pestrej palety žánrov, techník a autorov výnimočných individuálnym rukopisom. Malebný Turiec, momentálny pocit, nálada, hrejivé farby, vyžarujúci pokoj, pozitívna energia, osobná skúsenosť s atmosférou ateliérov, v ktorých tvoril sám autor, boli „okom“ pre výber tohto diela.

Detailnejší obrázok diela nájdete na:

www.webumenia.sk/dielo/SVK:TGM.O_324

Originálne dielo budete môcť vidieť vo

vstupnej hale Turčianskej galérie od stredy 1. júna 2022.

Ladislav Záborský (1921 – 2016)

Ladislav Záborský: (22. január 1921, Tisovec – 31. december 2016, Martin). Študoval na Oddelení kreslenia a maľovania pri SVŠT v Bratislave. Pôsobil ako profesor kreslenia a deskriptívnej geometrie na gymnáziu v Martine. V rokoch 1953 – 1957 bol odsúdený uväznený za náboženskú aktivitu. V začiatkoch svojej tvorby venoval pozornosť technikám krajinárskej maľby, kde zachytil poéziu dávno zaniknutých malebných prírodných zákutí Turca, ale aj rôznych regiónov Slovenska. Vývoj Záborského maliarskeho rukopisu i jeho výtvarnej spirituality sa formoval už v počiatkoch profesionálnej dráhy, kedy prirodzene reflektoval modernistické princípy výstavby obrazovej kompozície. Mnohé z jeho sakrálnych diel boli poznačené naratívnosťou s raz úsporným, inokedy výpravnejším riešením figurálnych kompozícií na biblické námety. Po roku 1989 prakticky až do svojho odchodu na večnosť sa takmer výlučne venoval evanjelizačnej tvorbe.

Ľubica Bielena:
„Jedna z Vás, ktorí vnímate život všetkými zmyslami, lekárka, rodáčka z Popradu, s láskou k horám, prírode, umeniu a športu.“

To, čo drží moje srdce hore, je farebné ticho.“ – Claude Monet.

spiaci

máj

Viac

DIELO MESIACA – Máj 2022

Želmíra DuchajováŠvehlová: Spiaci chlapec, 1949, olej na plátne, TGM O 82

Vybrala Eva Mužilová:

Keď som v roku 2021 písala projekt na reštaurovanie výtvarných diel zo zbierok Turčianskej galérie, vybrala som tri olejomaľby od Želmíry Duchajovej Švehlovej. Moja voľba bola pomerne jednoduchá z viacerých dôvodov. Želmíra Duchajová Švehlová má v dejinách slovenského výtvarného umenia nesporný význam – bola prvou akademicky vzdelanou slovenskou maliarkou, pôsobila v Martine a jej diela sa zachovali vo veľmi skromnom počte. Väčšina z nich sa nachádza v zbierke TG.

Za dielo mesiaca som vybrala jeden z práve zreštaurovaných obrazov – obraz Spiaci chlapec.

A čím ma zaujal?

Mám rada impresionizmus. Obraz je namaľovaný sviežou uvoľnenou rukou a odvážnym vrstvením farebných škvŕn mnohých odtieňov, čo je pre impresionizmus charakteristické. Zaujímavé sú odrazy priznaného svetla v zdanlivo tmavej atmosfére noci. Obraz má pre mňa aj ľudský rozmer. Je mi blízky svojim námetom aj atmosférou. Som matkou a jeden z najkrajších výjavov v mojich spomienkach v súvislosti s materstvom je práve obraz pokojne spiaceho dieťaťa. Zvlášť v dnešnej dobe, keď si akosi viac uvedomujeme, že tento výjav nemusí byť až takou samozrejmosťou…

Želmíra Duchajová Švehlová (1880 – 1955)

Bola prvou akademicky vzdelanou slovenskou maliarkou. Študovala na Umeleckej škole spolku umelkýň v Berlíne (1906 – 1910) a portrétnu maľbu na Dámskej akadémii výtvarných umení v Mníchove (1910 – 1914). Od roku 1919 žila a pôsobila v Martine, najprv ako učiteľka kreslenia, neskôr ako maliarka v slobodnom povolaní. V rokoch 1918 – 1943 bola spoluorganizátorkou slovenského ženského hnutia, v rokoch 1920 – 1946 bola podpredsedníčkou spolku Živena. Duchajová bola predstaviteľkou maliarstva svetla – luminizmu, ktorý bol stredoeurópskou verziou impresionizmu. Narábanie s farebnou škvrnou a svetlom nadobudlo v jej maľbe kvalitu samostatnej stavebnej zložky architektúry obrazu, táto sústredenosť na vnútorné, čisto maliarske problémy tak Duchajovú už odkazovala do vývojovo novšej problematiky postimpresionizmu. Jej prvá výstava sa konala v roku 1918 v Hodoníne. Po vzniku Česko-Slovenska vystavovala viackrát v Martine, v Bratislave i v Košiciach. Tvorba Želmíry Duchajovej – Švehlovej je charakteristická prevahou lyrických plenérov (maľovanie vo voľnej prírode priamo pred krajinným motívom), žánrovými portrétmi, krajinkami a zátišiami.

Eva Mužilová:

Narodila sa v Martine, od roku 1990 pracuje v Turčianskej galérii, kde prešla rôznymi pozíciami: reštaurátorka, galerijná pedagogička a v súčasnosti správkyňa depozitára dokumentátorka výtvarnej zbierky TG.

galanda

Apríl

Viac

DIELO MESIACA – APRÍL 2022

Mikuláš Galanda, Metafyzické zátišie, maliarska lepenka, rok 1930

Vybral Tibor Kubička:

„Ako dielo mesiaca som vybral Galandovo Metafyzické zátišie.

V roku 2018 som mal vzácnu príležitosť navštíviť výstavu obrazov Salvadora Dalího a Reného Magritta v Bruseli. Na jednom mieste v galérii boli inštalované obrazy týchto dvoch velikánov surrealizmu v tematických blokoch. Obraz Mikuláša Galandu – významného slovenského maliara, zakladateľa našej moderny, grafika a ilustrátora, ktorý s úspechom vystavoval v New Yorku aj na Svetovej výstave v Paríži, mi tieto momenty pripomenul. Mám pocit, že sa svojim spôsobom vymyká z hlavnej línie tvorby tohto mimoriadne talentovaného turčianskeho rodáka. A dokazuje, že Galanda je svetový.“


Mikuláš Galanda (1895, Turčianske Teplice – 1938, Bratislava)

Maliar, grafik a ilustrátor. Patrí k výrazným priekopníkom a propagátorom moderného umenia na Slovensku.

Začal študovať na vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, ktorú však kvôli
I. svetovej vojne nedokončil. Svoje štúdium úspešne ukončil na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1927) a vrátil sa do Turčianskych Teplíc. V Prahe sa stal spolutvorcom ľavicovo orientovanej revue DAV. Ešte počas štúdia sa zblížil s Ľudovítom Fullom, s ktorým vyučoval na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Tu vydali manifest moderného maliarstva „Súkromné listy Fullu a Galandu“,

v ktorých: „vyslovili potrebu skoncovať so starými, nič nehovoriacimi umeleckými metódami a zabehanými manierami a žiadali preraziť a uvoľniť cestu novým výrazovým prostriedkom a postupom, ktoré by zodpovedali dynamickým premenám, ktoré boli charakteristické pre život človeka a spoločnosti 20. storočia.

Okrem maľby dosiahol výrazné výsledky v kresbe, voľnej úžitkovej grafike. Za knižnú grafiku získal striebornú medailu na „svetovej“ výstave v Paríži (1937). V jeho tvorbe dominuje téma obyčajného človeka a emotívna stránka obrazu vnímaná ako plnohodnotný a nosný prvok umenia. Mikuláš Galanda zomrel predčasne (1938), pochovaný bol v Turčianskych Tepliciach, odkiaľ bol v roku 1978 prevezený na Národný cintorín v Martine. Manželka Mária Galandová, rod. Boudová starostlivo uchovávala diela svojho manžela, čo v období II. svetovej vojny nebolo také jednoduché. Časť z nich v 80. rokoch darovala Turčianskej galérii v Martine.

Tibor Kubička:

Od roku 2021 riaditeľ Slovenského komorného divadla Martin, absolvent divadelnej réžie a dramaturgie na VŠMU v Bratislave. Do martinského divadla prišiel na post manažéra pre projekty a vzťahy s verejnosťou v apríli 2009 zo Slovenskej televízie, kde pôsobil štyri a pol roka ako PR manažér. Rodený Martinčan tvrdí, že bez ohľadu na pozíciu bude vždy divadelník.

zaborsky

Marec

Viac
DIELO MESIACA – MAREC 2022
Ladislav Záborský, Slovensko, 1973, plátno na preglejke, TGM 042
Vybral Juraj Marček:
„Obraz “Slovensko” od akademického maliara Ladislava Záborského ma upútal svojou hĺbkou,
pokojom a magickosťou. Taktiež chcem vytvoriť príležitosť pre zoznámenie sa s menej známou,
skoršou tvorbou významného miestneho umelca. Tento obraz je taký dobrý, že doň môžem pozerať
celé hodiny a nasávať z neho krásu.„
Ladislav Záborský (1921 – 2016)
Ladislav Záborský: (22. január 1921, Tisovec – 31. december 2016, Martin). Študoval na Oddelení
kreslenia a maľovania pri SVŠT v Bratislave. Pôsobil ako profesor kreslenia a deskriptívnej
geometrie na gymnáziu v Martine. V rokoch 1953 – 1957 bol odsúdený uväznený za náboženskú
aktivitu. V začiatkoch svojej tvorby venoval pozornosť technikám krajinárskej maľby, kde zachytil
poéziu dávno zaniknutých malebných prírodných zákutí Turca, ale aj rôznych regiónov Slovenska.
Vývoj Záborského maliarskeho rukopisu i jeho výtvarnej spirituality sa formoval už v počiatkoch
profesionálnej dráhy, kedy prirodzene reflektoval modernistické princípy výstavby obrazovej
kompozície. Mnohé z jeho sakrálnych diel boli poznačené naratívnosťou s raz úsporným, inokedy
výpravnejším riešením figurálnych kompozícií na biblické námety. Po roku 1989 prakticky až do
svojho odchodu na večnosť sa takmer výlučne venoval evanjelizačnej tvorbe.
Juraj Marček:
Je mestský človek s vrúcnym vzťahom k prírode. Týmito slovami sa charakterizuje Juraj Marček,
aktivista, komunitný pracovník OZ Premena – Spolupráca v Turci a lekár. Riadi sa heslom „myslím
globálne, mením lokálne.“
Ladislav Záborský, Slovensko, 1973, plátno na preglejke, TGM 042
februar

Február

Viac
František Kudláč, Hamlet, 1970, olej na sololite
https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:TGM.O_56
 
Originál obrazu môžete vidieť v galérií vo vstupnej hale na prízemí.
 
Dielo mesiaca vybrala Katarina Adamicova a tu si môžete prečítať čo o ňom napísala:
 
Medzi studenými, tmavými múrmi Elsinoru kráča v čiernom odetá postava, či duch? Telo na svetlejšom pozadí sa nižšie rozplýva v hĺbke temna. Naznačený jas ľahko osvetľuje časť bledej, anemickej tváre, kord, ktorý je najskôr ten, ktorý privodil smrť Laertovi aj Hamletovi, a napodiv najjasnejšie žiari Yorickova lebka. Jediným červeným objektom je krvavý medailón a kvapka krvi či rubínu na konci manubria. Podobne ako skvelý maliar a vynikajúci dramatik František Kudláč vložil do obrazu svoje myšlienky, aj my máme možnosť individuálne si vysvetľovať symboliku diela. Hamlet, dánsky princ, sa vrátil zo štúdií vo Wittenbergu do rodiska, kde už našiel mŕtveho otca, matku vydatú za strýka a svet podlosti, zla a falše. Medzi múrmi hradu mu duch otca vyjavil krutú skutočnosť, že bol zavraždený, a od syna vyžaduje, aby pomstil tú hnusnú, bezohľadnú vraždu. Hmmm… A čo s tým urobí princ? Bohužiaľ, podriadi sa želaniu ducha svojho otca a vydá sa cestou zla a temna. S ohľadom na fakt, že to bol slušný, vzdelaný a, možno si myslieť, že aj dobrý človek, „via mala“ mu dušu naplnila nepokojom. Výsledkom bola smrť Claudia, Gertrúdy, Polonia, nevinnej a nešťastnej Ofélie, jej brata Laerta i ďalších, nakoniec aj samého Hamleta. Hamletova choromyseľnosť nemusela byť iba hraná. Podivné správanie a záhadné reči boli asi spôsobené traumou svedomia, ktoré cítilo, že pomsta nič nerieši, ale… veď dal slovo otcovi. O tomto svedčí aj farebná kompozícia obrazu. Hore, pri hlave, prevláda svetlo, dole infiltrujúca tma, do ktorej sa postava akoby prepadá. Keď pred obrazom premýšľam, príde mi na um, čo by sa stalo, keby sa Hamlet rozhodol pre spravodlivosť, resp. milosrdenstvo, a nie pre rozličné temné úskoky? Nechal by odsúdiť Claudia za vraždu. Nik ďalší by nezomrel. Matka Gertrúda by ďalej milovala svojho syna Hamleta, Polonius by šiel na vidiek mimo dvora, Hamlet by si vzal Oféliu a švagor Laertes by bol ich verným priateľom. Na dvore by zavládlo zdravé ovzdušie namiesto toho „niečoho zhnitého v štáte dánskom“. Hamlet by odložil čierny šat, stal by sa láskavým, spravodlivým kráľom, ktorý vie odlíšiť dobro od zla. Moja myšlienková projekcia však má chybu. William Shakespeare by takú hru nikdy nenapísal a František Kudláč by musel maľovať iných rozporuplných divadelných hrdinov.
 
Katarína Adamicová: narodila sa v Žiline, ako lekárka pôsobí v Martine od roku 1977. V sučasnosti pracuje ako profesorka Ústavu patologickej anatómie Jesseniovej lekárskej fakulty v Martine Univerzity Komenského v Bratislave. Počas svojho života získala viacero významných profesných, športových a spoločenských ocenení. Jedným z posledných je udelenie Čestného občianstva mesta Martin, ktoré Katarína Adamicová získala v roku 2021.
 
František Kudláč (1909 – 1990)
Študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (1928 – 1933, prof. A.Hobauer) a na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde získal aprobáciu učiteľa kreslenia. V rokoch 1934 – 1942 pôsobil ako stredoškolský profesor v Dolnom Kubíne, Kremnici, a Martine, v rokoch 1943 – 1944 pracoval v Matici slovenskej v Martine, v rokoch 1945 – 1946 bol šéfrežisérom tamojšieho Slovenského komorného divadla, neskôr sa venoval filmovej tvorbe. Kudláčovo ranné maliarske dielo bolo inšpirované najmä tvorbou C. Majerníka, neskôr V. Hložníka. Maľoval obrazové výjavy dramatizované svetlom plné inotajov s dôrazom na obsah a emocionalitu výtvarného diela. Patril do skupiny umelcov a umelkýň, nazývanou ako generácia 1909. Dôraz na obsah či emocionalitu výtvarného diela bol blízkym aj pre skupinu umelcov a umelkýň, nazývanou ako Generácia 1909.
januar

Január

Viac
Dielo na mesiac Január vybral Rado van Sensel
 
Jaroslav Vodrážka, Zima v Heľpe, 1936, olej na drevenej preglejke, TGM O98
 
Radovan Šenšel: „Jaroslav Vodrážka je automaticky spájaný s jeho charakteristickými ilustráciami. Či už čiernobiele v ceruzke, alebo kolorované akvarelom. Menej ľudí si predstaví jeho grafiky, lepty či dokonca olejomaľby. Aj môj prvý kontakt s dielom Vodrážku bol vo forme detských ilustrácií ešte v predškolskom veku u svojich starých rodičov. Keď dieťaťu nič nehovorí text, vyberá knižky –podľa obrázka. Mechúrik Koščúrik mi ani po prečítaní starou mamou nedával veľmi zmysel. Zvláštne zoskupenie zvierat okolo nafúknutého mechu bojuje so skupinou drsných chlapov. Napriek tomu, kresby mi pootvorili okno k tomuto „vykreslenému“ československému výtvarníkovi. Postupne sa ku mne dostávali mnohé knihy, zbierky prác, výstavy, ilustrácie a obrazy Jaroslava Vodrážku, ktoré mi v hlave sformovali istú „idealizovanú“ predstavu umelca – tuláka so svojim skicárom a ceruzkou, prechádzajúceho krížom cez Slovensko v medzivojnovom období a dokumentujúceho (po svojom) jeho charakteristické kúty a ľudí týchto kútov. Obraz Zima v Heľpe je obraz, kombinujúci figurálnu tvorbu zasadenú do typického prostredia jeho potuliek, vyjadrený krásnou maliarskou skratkou. Ak mi teda bolo zadané, vybrať obraz na mesiac Január, vyberám práve tento zimný obraz, ktorým by som rád prezentoval Jaroslava Vodrážku ako maliara, nie ako ilustrátora.„
 
Detailnejší obrázok diela nájdete na tu:
https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:TGM.O_98
 
Originálne dielo budete môcť vidieť vo vstupnej hale Turčianskej galérie od utorka 11.1.2022, kedy bude galéria opäť otvorená.
 
Jaroslav Vodrážka (29. november 1894, Karlín – 9. máj 1984, Praha) bol významný český ilustrátor, grafik a maliar. Študoval v Prahe na Umeleckopriemyselnej škole (1913 – 1918) a na Akadémii výtvarných umení (1919 – 1921) u Maxa Švabinského. V rokoch 1923 až 1939 pôsobil v Martine ako pedagóg na gymnáziu. V spolupráci s Maticou slovenskou ilustroval knihy a detské časopisy. Podieľal sa aj na založení najstaršieho detského časopisu – Slniečko, v ktorom autorsky uviedol dnes už ikonickú postavičku Smelého Zajka. Po druhej svetovej vojne intenzívne spolupracoval so slovenskými vydavateľstvami, pre ktoré ilustroval 30 kníh. V roku 1977 vyšla kniha jeho spomienok s názvom Bolo nebolo.
 
Radovan Šenšel:
narodil sa v Martine, vyštudoval záhradnú krajinnú architektúru a získal doktorát z biotechniky zelene. Po škole pôsobil v environmentálnej organizácii a ako výtvarný pedagóg v centre voľného času. V súčasnosti/odjakživa sa venuje výtvarnej tvorbe, tvorbe komixov a ilustráciám kníh pre deti.🖼️